"Hlavne, určite a bezpodmienečne nech to nie je Čarnogurský," povedal mi nedávno s ohňom v očiach jeden z mojich najlepších priateľov pri našej krátkej konverzácii o budúcnosti SDK a človeka na jej čele. A ešte to slovko "určite" trikrát zopakoval, hoci vie, že počujem celkom dobre. Potom som sa z rozhovoru Ľ. Černáka pre košické Korzo dozvedel, že istý posunovač bude voliť Mečiara, pretože okrem neho už pozná "iba toho čerta" - rozumej dnešného predsedu KDH (mimochodom, toto bol ústredný Černákov argument proti Čarnogurského líderstvu). A napokon som bol v posledných dňoch konfrontovaný s pôvabným konsenzom slovenských novinárov (jeho šírka siaha od tých najslušnejších médií až po Slovenskú Republiku), podľa ktorých bolo odvolanie Ivana Šimka z Pracovného výboru SDK škodlivým a možno i nedemokratickým Čarnogurského rozhodnutím.
Nehodlám sa v tejto chvíli zapájať do prebiehajúcej diskusie o lídrovi SDK. Jednak nie som sociálny inžinier a nepredstieram preto vedomosť o tom, čo slovenský volič (vrátane toho milého Černákovho posunovača) vlastne chce a potrebuje. Jednak potom verím agentúre FOCUS, podľa prieskumu ktorej nie je problém lídra zďaleka hlavným problémom voličov SDK (Len tak na okraj, viete, kto je podľa tohto prieskumu pre spomenutých voličov najpopulárnejší? Ten "čert" Čarnogurský... Tu a teraz je ale dôležitá iná vec, je ňou dianie v KDH a jeho odraz vo vedomí verejnosti.
"Nešťastné, zbytočné a škodlivé rozhodnutie", hlási v titulku o tomto dianí Práca. "Zlé znamenie voličom SDK" - pripája sa mladokomunista v Pravde. "Čarnogurský sa zachoval absolútne nedemokraticky" - pripája sa k chóru spravodlivých Slovenská Republika, ktorá odvolaného Šimka nazýva takmer spriaznene "mladým politikom".
O čom je pritom reč?
Nuž len o tom, že predseda KDH konečne pochopil, že keď chce hrať v rámci SDK rolu, ktorá jeho váhe zodpovedá (a tou je nepochybne rola určujúca), potom nemôže mať v Pracovnom výbore SDK ako svojho zástupcu politika, ktorý tam nezastupuje jeho, ale Dzurindu. Stav, v ktorom práve Ivan Šimko projektoval vo vnútri SDK i na verejnosti nové a nové schémy - pre voľbu jej lídra, či dokonca pre integráciu všetkých strán päťkoalície podľa vzoru nemeckej CDU - ktorých jediným (nepriznaným, no veľmi priehľadným) spojivom bolo znemožnenie voľby Jána Čarnogurského do čela tohto zoskupenia, tento stav bol natoľko absurdný, že je naopak prekvapujúce, prečo tomu KDH nezabránilo hneď na počiatku. Čarnogurského postup voči Šimkovi nebol nedemokratický, ale práve naopak - bol demokratický - až príliš. Dopustiť, aby Šimko hru s dzurindovskou kartou preniesol z pôdy KDH (kde s ňou na sneme prehral) priamo na pôdu SDK - to mohol iba politik, ktorý si nie celkom uvedomuje základné zákonitosti politiky.
Všimnime si to dobre. Ktorý predseda strany by sa nečinne prizeral, ako sa jeho vyzývateľ len deň po svojej prehre na sneme verejnosti okamžite zdôverí, že o rok môže byť všetko inak (urobil tak Dzurinda po poslednom sneme KDH). Ktorý šéf partaje by toleroval, aby jeho podpredseda v letnom rozhovore verejne povedal "robili sme skošníkov a na ľudovú politiku sme úplne zabudli" (k slobodníkovej dokonalosti tu už chýbala len úvaha o protislovenskosti vlastného predsedu KDH). Ktorý predseda strany by strpel, aby jeho súperi vytvorili prostredníctvom novinárov dojem o nedemokratickom, výlučne mocenskom odvolaní Šimka z výboru SDK, hoci si Čarnogurského návrh osvojilo 8 z 11 členov predsedníctva, a len Dzurinda hlasoval proti... (Pamätáte sa ešte na reči o nedemokratickom odvolaní Mečiara v roku `91 predsedníctvom vtedajšej SNR? A viete ešte, ktoré novinárske esá ich vtedy viedli?) Ak teda niečo spochybňuje Čarnogurského prirodzenú autoritu, potom to nie je jeho tvrdá ruka, ale práve naopak - jeho plachosť, jeho neprípustná odovzdanosť osudu a jeho nechuť k bežným straníckym postupom (ku ktorým patrí i vyslovenie nedôvery).
Robiť v tejto oblasti z Ivana Šimka liberálneho martýra, ktorý padol za obeť fundamentalistom svojho hnutia, je okrem iného smiešne. Nemám nič proti zábave. Problémom je ale to "okrem iného". Ono totiž tento stav nahráva vývoju, na konci ktorého bude politika SDK dominovaná nie prirodzenou autoritou, víziou a obsahom, ale najmä technológiou moci. Teda nie Jánom Čarnogurským (a ani nie Ivanom Šimkom), ale Jánom Budajom.
A posunovači budú ďalej veriť na čertov.
Autor: ŠTEFAN HRÍB Autor (1965) je redaktor RFE.
