. Namiesto toho opiera svoju politiku o také abstraktné kategórie, ako sú občianska spoločnosť, ľudské práva a všeobecné liberálno-demokratické hodnoty.
Myslím, že nie program je naším problémom. Náš problém je, že žijeme v dvoch, vzájomne sa vylučujúcich verziách Slovenska súčasne. V jednej sú demokracia, ľudské práva a liberálno-demokratické hodnoty abstraktné a prázdne slová a v druhej je problém identity pseudoproblémom. Náš problém je, že hodnoty, ktoré vyznávajú zástancovia jednej verzie Slovenska, sú pre zástancov druhej verzie buď prázdne abstrakcie alebo pseudohodnoty.
V Kapitolách z dejín slovenského myslenia píše V. Bakoš, že na konci 19. storočia existovali dve koncepcie slovenského národa. Jazykovo-kultúrna koncepcia, ktorá chápala národ ako organický celok. Svetozár Hurban Vajanský napríklad písal, že Slováci sú národom, pretože "majú národnosť, sú pevne prikutí k svojej vlasti, ktorej zem obrábajú, ťarchy znášajú: majú svoj jazyk, svoje zvyky a obyčaje, svoj spôsob myslenia, svoje piesne, báje, meno, cit, svoj zvláštny rodinný život, rodinnosť, prítulnosť". Druhá koncepcia chápala národ ako "aktívne spoločenstvo (občanov) organizujúce sa v štáte a vytvárajúce politicky uvedomelé spoločenstvo - politický národ". Organizujúcim princípom v tomto druhom prípade nebol jazyk, zvyky a obyčaje, piesne a báje, ale sociálne a politické inštitúcie.
Aj v polovici devätnásteho storočia existovali dve koncepcie Slovenska. Koncepcia Ľudovíta Štúra, ktorý sa pokúšal budovať národnú politiku na základe jazyka, zvykov, citu, piesní a bájí, a koncepcia Jonáša Záborského, ktorý sa pokúšal budovať národnú kultúru ako schopnosť praktizovať spoločenskú hru podľa zákonom stanovených pravidiel, aby prestalo platiť, že "celý náš ústavný život je pri takomto ľude len komédia", ako napísal T. Pichler, v 5-6 tohtoročnom čísle časopisu Romboid. "Starí", písal Záborský, "tí odchovanci panštiny a dereša, musia vymrieť. Pre nich už niet pomoci. Len ich potomstvo môže začať budovať nové Slovensko."
Odvtedy vymrelo niekoľko generácií, ale dve verzie Slovenska žijú stále. Naposledy o nich hovorili v diskusii o Slovenskej otázke František Mikloško a Peter Zajac v časopise OS: "...to, čo hovorí Peter Zajac", povedal František Mikloško, "je absolútna a iste špičková teória, ale mám obavy, že na Slovensku to nikoho nezaujíma. Slovensko si ide ďalej svojím tempom". Pričom to, čo povedal Peter Zajac, nie je žiadna teória, ale konštatovanie, že ak chceme dnes budovať štát na základe jazyka, ľudových zvykov, piesní a bájí, hľadáme dobovo neprimerané riešenie: "Dnešné štáty si hľadajú svoju legitimitu v schopnosti zapojiť sa do širších kontextov a zároveň si uchovať svoju totožnosť". Pokiaľ toto nebude na Slovensku zaujímať dostatočne veľa ľudí, nemáme príliš veľké šance.
Náš druhý problém je, že sme spoločnosť s nízkym sociálnym kapitálom. Sociálny kapitál je kultúrny majetok spoločenstva ľudí, ktorí môžu mať rozdielne názory na všetko možné, na politiku, náboženstvo, liberálne hodnoty a národné programy, ktorí sú však napriek tomu schopní a ochotní spolupracovať.
sociálny kapitál je spoločenská cnosŤ
Ekonomický kapitál možno nadobudnúť racionálnymi investíciami do technológií a šikovným obchodovaním. Intelektuálny kapitál možno nadobudnúť rozumným investovaním do vzdelania. Sociálny kapitál nevzniká investovaním ani obchodovaním. Je to spoločenská cnosť, ktorá sa prenáša z generácie na generáciu podobne, ako sa prenáša materinská reč, kultúrne zvyky, morálka, piesne a báje. Bez rôznosti vzájomne si odporujúcich názorov na to, ako má dobrá politika vyzerať, je demokracia zbytočná. V spoločnosti, kde by existovala zhoda v názoroch na politiku, právo a hodnoty, by demokracia nikomu nechýbala. Ale vo svete, v ktorom žijeme, kde sa hodnoty, právne normy a politické ideológie striedajú rýchlejšie, ako sa vymieňajú generácie, existujú iba dve možnosti: diktatúra, ktorá má svoje vlastné technológie organizovania zhody názorov, alebo demokracia, ktorá si dokáže poradiť aj bez zhody.
Schopnosť a ochota spolupracovať závisí do značnej miery od toho, nakoľko je spoločnosť schopná vytvoriť si hodnoty akceptovateľné pre všetkých jej členov, bez ohľadu na odlišnosť názorov, ktoré zastávajú, a ideológií, ktoré vyznávajú. Takéto hodnoty nemožno nájsť v tradícii. Naši predkovia v 19. storočí mali iné problémy, ako máme my na konci 20. storočia. Ani ich nemožno vytvoriť ignorovaním tradície, lebo tradícia poskytuje materiál, z ktorého sú budované politické inštitúcie súčasnosti.
Každé spoločenstvo počnúc rodinou a končiac národom si vytvára vlastný sociálny kapitál. Nie investovaním a obchodovaním, ale vzájomnou dôverou - schopnosťou a ochotou spolupracovať. Obrovské množstvá zákonov a dodatkov k zákonom, kontrolných orgánov a donucovacích prostriedkov sú daňou, ktorú spoločnosti s nízkym sociálnym kapitálom platia za nedostatok dôvery.
Vzájomné nedorozumenia a vzájomná nedôvera medzi zástancami rôznych verzií Slovenska nie sú ani tak problémom politickým ako problémom kultúrnym. Kultúra je to, čo robí určitú politiku zrozumiteľnou a umožňuje dôveru.
Slovom "kultúra" sa zvyknú označovať rôzne symbolické systémy, ktorými si zariaďujeme svoje krajiny a meníme ich tým na domovy. Nielen človek, všetky živočíchy si značkujú hranice svojich území. Väčšina prírodných druhov sa pri orientácii v svojom prostredí opiera o značky, ktoré si samy vytvárajú. Mravce si napríklad svoje teritóriá vyznačujú feromónovými stopami - pachovými stopami, ktoré nielen varujú votrelcov, že sú na cudzom území, ale aj zjednodušujú orientáciu domácim.
kultúra je systém významov
My, ľudia, sme vytvorili veľmi zložité symbolické systémy značkovania, ktoré nám umožňujú orientáciu nielen v priestore, ale aj v čase. Vytvorili sme napríklad veľmi rafinovaný systém transformácie časových rozdielov na priestorové: grafy, na ktorých čas plynie zľava doprava, hodinky, na ktorých sú tri hodiny napravo od dvanástej a deväť je naľavo. Vypracovali sme mnoho konvenčných spôsobov prevádzania minulosti, prítomnosti a budúcnosti, teda rozdielov, ktoré sú v nespracovanej podobe neviditeľné a neuchopiteľné, na priestorové, zmyslami uchopiteľné rozdiely. Kultúrne a národné symboly, piesne a báje, historické príbehy, pamätníky, sviatky a obrady, to všetko sú symboly a značky, prostredníctvom ktorých zviditeľnujeme to, čo je v nespracovanej podobe neviditeľné a neuchopiteľné.
Kultúra je systém významov zakódovaný v symboloch, slovách a značkách, ktorými zviditelňujeme svoj svet a komunikujeme medzi sebou. Naša druhá príroda, v ktorej sa orientujeme rovnako spontánne a neuvedomelo, ako sa iné prírodné druhy orientujú v svojich prostrediach. Naším najefektívnejším spôsobom zviditeľňovania neviditeľného sú slová. Každá kultúra má istý zásobník elementárnych slov zviditeľňujúcich veci, ktoré by bez týchto slov boli neviditeľné: národ, demokracia, občan, profesionál. Tieto slová tvoria akýsi "definitívny slovník" kultúry tým, že zviditeľňujú určitú verziu sveta. Súčasne sú aj klúčovými slovami, ktoré vykonávajú najväčšiu prácu pri rozprávaní príbehov, zdôvodňovaní presvedčení alebo pri argumentovaní v sporoch. Slovníky takýchto elementárnych slov sú definitívne v tom zmysle, že ich používateľ stráca možnosť argumentovať, vysvetľovať, alebo presviedčať, ak sú základné slová jeho definitívneho slovníka spochybnené alebo ak im druhá strana nerozumie. Zdôvodňovať svoje presvedčenia (o morálke, národe alebo politike) môžeme iba tým, ktorí rozumejú významom našich slov, s definitívnymi slovníkmi ktorých sa tie naše aspoň čiastočne prekrývajú.
Hranice medzi definitívnymi slovníkmi sú vlastne hranicami medzi rozličnými verziami sveta. To je azda dôvod, prečo "cudzích" vnímame ako hrozbu, aj keď sú slabší, aj keď sú v menšine. Znepokojujú nielen tým, že do nášho sveta vnášajú inú verziu sveta, ktorej nerozumieme, ktorá je pre nás neviditeľná, nevieme sa v nej orientovať, pretože nevieme čítať symboly a značky, ktorými je zviditeľňovaná. Znepokojujú aj tým, že nás pripravujú o vieru v samozrejmosť a prirodzenú nevyhnutnosť nášho vlastného sveta.
mladí budú moŽno normálni
Hranice medzi dvoma verziami Slovenska sú hranicami medzi dvoma odlišnými slovníkmi. Slovníkom budovaným na citových, historických, náboženských a iných špecifikách, ktorý legitimizoval úsilie našich predkov v 19. storočí, a slovníkom budovaným na takých abstraktných kategóriách, ako sú demokracia, ľudské práva a všeobecné liberálno-demokratické hodnoty, ktorý vyhovuje viac našim politickým potrebám na konci 20. storočia. Do každého z týchto slovníkov je zabudovaný negatívny obraz odlišnej a idealizovaný obraz vlastnej verzie Slovenska. Je to vcelku pochopiteľné. Vernosť určitým hodnotám robí ľudí ľahostajnými, niekedy aj nevraživými, voči hodnotám iných. Možno má pravdu Záborský, treba počkať, kým starí - tí odchovanci rôznych ideológií a rôznych verzií sveta - vymrú. Mladí už budú azda normálni. Ich šance do značnej miery závisia od toho, či sa tí, čo dnes rozhodujú o politickom osude Slovenska, dokážu dohodnúť na nejakých normách a pravidlách, ktoré by boli akceptovateľné pre väčšinu Slovákov, bez ohľadu na to, aké názory zastávajú a aké ideológie vyznávajú. Je totiž dosť málo pravdepodobné, že by zástancovia liberálno-demokratických hodnôt presvedčili svojich konzervatívnych spoluobčanov, alebo by sa dali presvedčiť od nich. Pravdepodobnejšie sa zdá byť, že vždy budú existovať rozličné verzie Slovenska. Pokiaľ bude existovať Slovensko.
Autor: EGON GÁL Autor (1940) je filozof.
