Koľko asi ľudí na Slovensku vedelo pred desiatimi rokmi, čo je to ústava a načo je dobrá? Iste ich bolo menej než dnes, hoci aj tých je ešte stále málo. Najmasovejšou hodinou občianskej náuky v našich dejinách bola najskôr tá, keď v novembri 1989 dav na námestí žiadal vypustiť onen povestný štvrtý článok ústavy o vládnucej úlohe komunistickej strany.
Aj ja už patrím medzi tých, ktorí pribudli do čoraz väčšieho počtu ústavoznalcov, lenže nevďačím za to ani tak vtedajším komunistom a davu na námestí ako našej vládnej koalícii. Keď som pred piatimi rokmi videl mužov oblečených do trikolóry, ako nesú v rukách kožené dosky, do akých sa viažu diplomové práce študentov, hneď som vedel, že je to historický okamih. Slováci si konečne napísali svoj vlastný text, podľa ktorého by sa chceli správať. Ani Mojžiš, ktorý niesol z hory Sinaj desať prikázaní pre svoj národ, nemohol vyzerať slávnostnejšie než Prokeš v trikolóre a s ústavou v rukách.
"Tak teraz ak naozaj budete poslúchať môj hlas, a budete ostríhať moju smluvu, budete mi zvláštnym vlastníctvom nad všetky národy, lebo veď moja je celá zem," povedal Boh Mojžišovi, keď vyviedol ľud izraelský z egyptského otroctva.
My, národ slovenský, ako hovorí ústava, sme tiež zvláštnym vlastníctvom - toho, kto nás zaviedol do otroctva lži a nenávisti. Sme jeho vlastníctvom preto, lebo väčšina z nás pred piatimi rokmi uzavrela v duchu zmluvu s tým diabolsky talentovaným luhárom. Desatoro obstálo po tisícročia, slovenská ústava nevydržala ani päť rokov. Nemohla obstáť, pretože "my, národ slovenský" je paradoxom, ktorého korene sú hlboko pod úrovňou púhej gramatiky. Ilustráciou tohto paradoxu nech je to, že túto ústavu dnes bránia zubami-nechtami tí, ktorí za ňu nehlasovali a bránia ju proti tým, ktorí ju tak pompézne prijímali v parlamente len preto, aby ju mohli vzápätí bezočivo nedodržiavať.
Slovenská ústava je napísaná tak, že môže úspešne fungovať len v dvoch režimoch. V diktatúre, pre ktorú je akákoľvek ústava len zdrapom papiera, alebo v demokracii, v ktorej aj nedokonalú ústavu nahrádza dohoda demokratických politikov. Keďže naša ústava má už po piatich rokoch somárske uši od neustáleho listovania a vykladania ústavným súdom a vládna koalícia za zúfalého pokriku opozície trhá jej paragrafy na franforce, svedčí to o tom, že náš režim je čosi, čo nie je ani diktatúrou, ani demokraciou. Či je to dobre, alebo zle, závisí od povahy ústavoznalca. Ja, napríklad, som rád, že vďaka neschopnosti vládnej koalície ešte stále nemáme diktatúru a že vďaka krkolomným koaličným nájazdom na paragrafy našej ústavy rastie počet tých, ktorí začínajú chápať, načo by bola dobrá slovenská ústava, keby bola naozaj dobrá.
Autor: MARTIN M. ŠIMEČKA Autor (1957) je spisovateľ a publicista.
