"Ako rodený optimista však verím, že všetci sa raz dožijeme chvíle, keď sa Slováci budú s hrdosťou hlásiť k svojej vlasti, keď budú každoročne oslavovať deň prijatia Ústavy SR alebo vznik Slovenskej republiky ako veľký sviatok, na dvore rodinného domu či na lesnej čistinke, oblečení do šiat so slovenskou štátnou symbolikou, a všade dookola budú viať slovenské zástavy a slovenský štátny znak bude mať nielen obrus, ale aj taniere, poháre, príbory, ba i štamperlíky, a podávať sa budú výlučne slovenské národné jedlá a nápoje. A verím aj tomu, že už deti v materskej škole či žiaci pred vyučovaním si budú každé ráno s rukou na srdci a s rozžiarenými očami spamäti recitovať preambulu Ústavy SR."

Čitateľ, ktorý nie je pravidelne vycvičený propagandou provládnej tlače sa predchádzajúcim citátom azda cíti zaskočený. Prekvapenie môže zmierniť nasledujúce autorovo vysvetlenie: "Pýtate sa, kde som vzal inšpiráciu na túto takmer utopickú predstavu? Tu je odpoveď: v tej obrovskej, bohatej a mocnej krajine za oceánom, na ktorú dnes mnohí upierajú zrak ako na jediný, všemocný a žiarivý vzor a symbol pokroku, blahobytu a slobody. Pre jej obyvateľov sú podobné prejavy vlastenectva samozrejmosťou."

Človeku, ktorý USA nepochodil krížom-krážom, ba za oceánom ani nebol, zrejme neprináleží hodnotiť, či je tam naozaj samozrejmý práve takýto spôsob uctievania vlasti. Pravdou je, že prejavy amerického vlastenectva nie sú príliš kompatibilné s tradíciou v našich - slovenských či všeobecne európskych - zemepisných šírkach. V našincovi vyvoláva skôr asociáciu s násilným optimizmom komunistických päťdesiatych rokov. Pokiaľ však otázka znie, prečo slovenskí občania neprekypujú srdečnejším vzťahom ku svojej domovine a neprejavujú ho spontánne v každodennom živote, potom treba hľadať odpoveď v správaní súčasnej vládnej koalície. Poskytuje občanovi dostatok dôvodov, aby bol na svoju krajinu hrdý? Má občan dostatočný vplyv na správu vecí verejných? Môže byť spokojný so svojou životnou úrovňou, so smerovaním svojej krajiny? Predstavu o tom, aké vlastenectvo potrebuje slovenská vládna garnitúra, doplní krátka glosa z iného vydania toho istého denníka. Jej autor sa úprimne čuduje nad krikom okolo privatizácie Nafty Gbely. Že bol tento podnik sprivatizovaný pod cenu? Veď to len zodpovedá duchu podpory slovenských podnikateľov. A že nevieme, kto sa stal novým majiteľom Nafty Gbely? Ani to neprekáža - hlavné je, že zamestnanci neprišli o sociálne istoty.

Také by asi malo byť slovenské vlastenectvo - veľa sa nepýtať, nestarať sa o to, ako sa hospodári s prostriedkami, ktoré vytvárajú občania tohto štátu.

Pohár so slovenským štátnym znakom nestačí - treba si doň predovšetkým naliať čisté víno.