rov ďalej už pred ôsmimi rokmi sa normám civilizovaného sveta nepribližuje ani na najdôležitejšom hraničnom priechode s Poľskom v Šehyni.
"Čakáme tu najmenej tri, často ale aj päť až sedem hodín," vraví Irina Beževicová z 500 kilometrov vzdialeného Žitomiru neďaleko černobyľskej zóny smrti. Ešte netuší, že jej autobus tentoraz 99 km z poľského hraničného mesta Przemyšl do haličskej metropoly Ľvov dôjde za 10 hodín. "Na hranici so Slovenskom je to ešte horšie," sťažuje sa Vasil za volantom staručkého žiguláku so strakonickou poznávacou značkou na pomery na priechode Vyšné Nemecké - Užhorod. "Tam už som raz čakal 15 hodín," dodáva muž z haličského Ternopilu, ktorý mesiac pracoval načierno v Čechách, a preto nechce prezradiť svoje celé meno.
"Vraciam sa po 14 dňoch z Poľska, kde som predávala tovar na bazároch, hlavne v Rzeszowe," prezradzuje Irina dôvod svojej cesty. Štyridsaťšesťročná inžinierka od zrušenia vedeckého ústavu, kde roky pracovala, nemá prácu: "Mám dve dcérky. Musela som im zarobiť na školské potreby." Bazáre, často umiestnené na štadiónoch (najznámejší je na brehu Visly na okraji varšavskej štvrte Praga), lákajú do Poľska dennodenne desaťtisícky Ukrajincov, ale aj Bielorusov a Rusov. "Som z Donecka pri ruskej hranici. Tovar, čo majú v Poľsku, sa u nás kúpiť nedá, alebo je príliš drahý."
Ukrajinci od 19. augusta nepotrebujú do Poľska vízum. "Zato musíme mať pri sebe aspoň 200 amerických dolárov," zdôrazňuje Irina. Koľko dolárov stál tovar, ktorý si v Poľsku za zarobené peniaze kúpila pre ukrajinský trh a umiestnila do niekoľkých objemných kšeftárskych tašiek, starostlivo tají.
Prestupná stanica ukrajinských obchodníčiek je Przemyšl. Niekdajšie centrum západného Haliča, od roku 1772 časť rakúskej monarchie, odrezala v roku 1945 nová hranica medzi Poľskom a Ukrajinou od prirodzeného zázemia východného Haliča. Až od pádu komunizmu medzi Przemyšlom a početnými ukrajinskými mestami denne jazdia desiatky linkových autobusov. Mnohé z nich pokračujú až do Rumunska či Moldavska. Do poľského vnútrozemia kšeftári cestujú z Przemyšlu vlakom. I v Przemyšle nájdete hneď pri stanici reklamu v ukrajinčine. Smerovky "Hala handlowa" ukazujú cestu na trhovisko so stovkami stánkov. Dá sa tu kúpiť prakticky čokoľvek v akejkoľvek kvalite a množstve: od potravín cez hygienické potreby a kozmetiku až po hrnce, kazety alebo oblečenie.
Po 15 km jazdy z Przemyšlu na východ začína pre cestujúcich linkových a zájazdových autobusov úmorné čakanie na odbavenie. Colníci v obci Medyka na poľskej strane často smú na Ukrajinu púšťať vozidlá len po jednom.
"Poďte si s nami zahrať karty," lákajú ľudia sediaci na okraji priekopy v tieni stromov. Vodiči autobusov driemu v poliach. Ak treba ísť pár krokov vpred, zaskakuje za nich niekto z kolegov. Cestujúci zatiaľ berú útokom pohraničnú "Halu handlowu" a prezerajú si zeleninu, ktorou ich núkajú pozdĺž niekoľkokilometrovej kolóny čakajúcich áut miestni roľníci priamo z nákladných áut. Irina zjavne závidí dvom ženám, ktorým zostali peniaze na desaťkilové vrecká so zemiakmi, cibuľou a uhorkami: "U nás rastie len černobyľka," vysvetľuje. Takto nazvanú zeleninu vraj odborníci neodporúčajú nikomu jesť.
Čakaniu tisíciek ľudí zbedačených desiatkami rokov komunizmu vládne zvláštna letargia. Jediné, čo dnes majú na rozdávanie, je čas. Z preclenia svojho "tovaru" nikto nemá strach. "Preto jazdíme linkovým autobusom," vysvetľujú lišiacky, lebo hovoriť o komfortnom cestovaní by bolo nehorázne prehnané.
Keď autobus Przemyšl - Ľvov (pravidelný odchod 14.35 h) po 21.30 h poľskí colníci konečne pustia na Ukrajinu, sú pasažieri svedkami srdcervúcich scén cestujúcich prastarého zájazdového autobusu: "Buď teraz dáte dokopy tisíc dolárov, alebo vám preclíme každú tašku zvlášť," oznámi ultimatívne ukrajinská colníčka. Bezradní ľudia už však žiadne doláre nemajú. Za posledné peniaze nakúpili ďalší tovar...
Autor: David Zelinger, Šehyni, Ukrajina (Autor je stálym
