Bol raz jeden cirkus. Jedného dňa sa vkotúľalo doprostred prázdnej manéže vajíčko. Bolo trochu zvláštne: guľaté ako pingpongová loptička a červené ako jabĺčko. Vajíčko - loptička - jabĺčko sa rozpuklo na dve polovice a vyskočil z neho malý človiečik - klaun. A už to nebolo čudesné vajíčko na dve polovice, bol to červený klaunovský nos. Tak dostal cirkus svojho klauna, tak dostal klaun svoj cirkus. Odvtedy nosil na chrbte svoj cirkusový stan ako hrbáč hrb.

Život klauna je veselý: všetky pády, všetky kopance do zadku, všetky potknutia, všetky facky sa končili úsmevom na tvári. Klaun padal a smial sa, oprašoval si nohavice a smial sa, naprával si klobúk-tralaláčik a smial sa. Smial sa okolo celej tváre. Bol to klaunovský úsmev: široký, aby ho bolo vidieť aj v poslednom rade a smutný iba trošičku, aby to nebolo vidieť ani z prvého radu.

A ľudia sa smiali. "To je ono!" tlieskali. "Nedaj sa, šašo!"

Doba však nežičila klaunom. Možno to bolo tým, že svet bol plný klaunov: boli na tribúnach, na námestiach, v dozorných radách... A možno to bolo tým, že kopance a facky už nestačili. Ľudia zdrsneli a chceli vidieť viac než stopu dlane na líci.

Rozosmiate tváre začali mať v očiach zlé svetielka, keď kričali: "Rozmláť mu papuľu! Zabi ho, pajáca! Rozkop mu prdel!"

Potom odchádzali hľadať svojich šašov inde. Klaun zostal sám uprostred vyprázdnenej manéže. Pozeral sa na tú prázdnotu okolo seba a zo zvyku sa usmieval. Ten úsmev, ten smutný úškrn klaunov sa mu už nedal z tváre odstrániť. Bol tam naveky prišitý neviditeľnou niťou zvyku a rutiny.

Klaun zvesil hlavu, a len tak, zo zotrvačnosti, urobil kotrmelec. Pravou nohou sa kopol do zadku a vyšiel von. Vonku bola vysoká a studená noc. Hviezdy viseli vo večnosti ako zbytočne nákladná dekorácia.

Klaun si dal dolu svoj červený nos. Išlo to ťažko, pretože za tie roky mu prirástol k tvári. Pozrel sa okolo seba. Pred ním stál rozsvietený cirkusový stan, ktorý sa nadúval v jesennom vetre. Vyzeralo to, akoby už mal každú chvíľu vzlietnuť.

Klaun vyhĺbil podpätkom jamku do zeme a zasadil do nej svoj bývalý nos.

"Až bude tento svet znova hoden smiechu, nech sa zrodí nový klaun!" povedal zaklínadlo.

Vietor zosilnel. Cirkusový stan sa v ňom trepotal ako smiešny vták, ktorý sa konečne odhodlal vzlietnuť. Klaun sa ho pokúšal zadržať za odtrhnutý roh, ale už sa nedalo nič robiť. Obrovský vták dostal krídla a cirkusový stan vzlietol. Letel, letel vysoko ku hviezdam. A tá malá postavička, to je predsa klaun, ktorý sa drží naspodu a letí, letí niekam do lepších čias.