Tak sa nám teda blížia Dušičky. Priznám sa, nemám rád pomenovanie týchto dní ako Pamiatka zosnulých. Znie mi to pokrytecky a boľševicky. Nesedí mi ani Sviatok všetkých svätých. Kto z nás, svetských ľudí sa opováži tvrdiť, že bol niekto svätý a druhý nie? Najradšej mám tie Dušičky. Viem, čo je to duša, verte mi. Bol som pri lôžku, na ktorom odchádzali z tohto sveta obaja moji rodičia. V istej chvíli sa ich duša zbavila tela a nechala ho napospas zmaru. Ich duša, dušička. Pôjdem rovnako ako vy pomlčať si s mojimi dušičkami. Budeme sa pozerať do plamienkov sviec a nenápadne štuchať naše deti, aby sa aspoň na tomto mieste správali slušne. A budeme radi, že nás už nemôžu vyťahať za uši naši rodičia, keď sa my nesprávame slušne. Chodíme k telám, ktoré sú bezduché; bez duše. K telám opusteným a uväzneným v lodičkách, ktoré nemôžu vyplávať z prístavu. A zatiaľ duše našich drahých, dušičky, prežívajú tú najúžasnejšiu slobodu, opojenie z priestoru, kde nie sú hranice, dátumy, ani obmedzenia rýchlosti. Smrť je len nešťastne zvolený výraz na oslobodenie od zemskej príťažlivosti, ktorá je vlastne závažím. Ale to nám dušičky môžu povedať iba veľmi, veľmi potichu. Aby sme všetci neodišli. Niekto tu predsa musí zostať a dať to tu všetko do poriadku...