Medzinárodný festival Divadlo `97 v Plzni nastolil opäť otázku o zmysle takýchto stretnutí. Je divadlo umením regionálnym alebo univerzálnym? Ak má divadlo význam pre istý región či krajinu, ak tu oslovuje "svoje" publikum, je dôležité a potrebné, aby našlo diváka aj kdesi na druhom konci kontinentu či sveta? Nevytvárajú sa niekedy divadelné inscenácie "pre medzinárodné festivaly", teda akési cieľavedomé "univerzálne" predstavenia, väčšmi pre odborné publikum zasvätencov než pre "normálnych" domácich divákov?
Otázky sú to legitímne, často veru opodstatnené, ale aj tu sotva platí všeobecne záväzné pravidlo. V podstate všetci kritici a divadelníci na diskusnom fóre v Plzni sa zhodli na tom, že napríklad Nekrošiusova inscenácia Hamleta je krutá, prízračná a živelná vízia Shakespearovej tragédie, adaptácia poznačená litovskou historickou skúsenosťou, umeleckou tradíciou s obraznosťou severských mýtov a ság. Teda, že jej regionálny, priam "vikingovský" charakter je očividný, v mnohom azda Shakespearovo dielo skresľujúci, ale predsa len komunikatívny a búrlivo prijímaný nielen doma v Litve, ale aj v Plzni a navyše od naslovovzatých zasvätených odborníkov z Anglicka. Nakoľko je Čechovov Ivanov režiséra Lébla v Divadle Na zábradlí iba "český", keď ním boli nadšení prítomní ruskí divadelníci? Alebo Alej kozmonautov, pohybová a tanečná inscenácia z Berlína, inšpirovaná stereotypmi vyprázdneného živorenia v socialistickom panelákovom sídlisku, ktorá však vypovedá o životnom pocite presahujúcom realitu bývalej NDR. Alebo Pitínskeho Matka divadla Astorka-Korzo `90, ten multinárečový slovenský variant českej hry, ktorý pootočil autorovo dielo do novej optiky.
Divadlo je vždy zaujímavé, keď odráža osobitnú ľudskú skúsenosť. Skúsenosť konkrétnu, neopakovateľnú, jedinečnú. A vtedy - paradoxne - sa stáva umením univerzálnym. Lapidárne to vyjadril český spisovateľ, dramatik a herec Ivan Vyskočil: "Divadlo je rozkoš z existencie!" A prakticky svoj výrok naplnil v predstavení Blbá hra, kde iba sedel spolu s Leošom Suchařípom na maličkom pódiu a spolučítajúc tridsať rokov starú hru tí dvaja starí páni blbli, pohrávali sa s textom a žonglovali s významom slov. Stvorili pritom vitálnejšie, iskrivejšie divadlo než mnohé iné divadelné súbory, ktoré za zvukov decibelov hudby a spevu zaľudňujú javiská komparzmi hercov, spevákov a tanečníkov.
Napokon je zrejmé, že jedinečnosť osobného prístupu a regionalizmus v takomto význame je čosi celkom iné než provincionalizmus, ba je s ním v príkrom rozpore. A každý medzinárodný divadelný festival nemilosrdne odhalí plytký provincionalizmus. Vzájomná konfrontácia je užitočná pre všetkých, spoľahlivo oddelí zrno od pliev. Múdri ju preto podporujú a vyhľadávajú. Na rozdiel od slovenského ministerstva kultúry, ktoré medzinárodný divadelný festival v Nitre nepodporilo tento rok ani korunou, české ministerstvo dotovalo veľkoryso Divadlo `97 v Plzni. Český minister kultúry Talíř si našiel čas pre osobnú návštevu festivalu. A na úvodnom večere sa zúčastnili predstavitelia diplomatických zastupiteľstiev všetkých krajín, ktorých divadelné súbory v Plzni vystupovali. S jedinou výnimkou, a tou - ako ste iste uhádli - bolo slovenské veľvyslanectvo v Prahe.
Autor: MARTIN PORUBJAK (Autor je dramaturgom SND)
