Sotva s riaditeľkou nadácie PRO FAMILIA, vedúcou Centra poradenskopsychologických služieb (CPPS) v Humennom PhDr. Evou Sopkovou vystúpime do blata siahajúceho po členky pred jedným z domcov v rómskej osade, zhŕkne sa okolo nás množstvo detí. Kým stihnem podľahnúť ich žobroneniu, pozýva nás dnu navidomoči nerómsky pôsobiaci mladý muž. Tridsaťštyriročný Roman Mierny (z etických dôvodov sme zmenili meno), jediný gadžo v osade. Doma je len náhodou, pretože chodí robiť na týždňovky do Čiech. Za každú cenu musí zarobiť na strechu nad hlavou. Lebo hoci za byt, do ktorého nás vedie, zaplatil ťažké tisíce, na papieri je bezdomovcom. De iure bez strechy nad hlavou i bez trvalého pobytu sa spolu s ním v dvoch malých miestnostiach tiesni i manželka, štyri deti, ťažko chorá svokra a všetci dospelí tŕpnu, či si úradná moc nezmyslí opäť využiť nejakú kľučku, aby ich o naozaj skromnú strechu nad hlavou nepripravila aj de facto. Prečo? Pretože tento byt nie je ich. Pretože bytov je v siedmom roku po revolúcii prekliaty nedostatok a tým, čo sa vyznajú, sa s nimi kupčí ľahko a beztrestne. Naďa Mierna je Rómka. Tichá a naozaj mierna žena veľmi zvláštnej tmavej krásy. Keď ju čerstvo rozvedený a rozpadom prvého manželstva ešte trochu otrasený elektromontér Roman pozval pred dvanástimi rokmi na kávu, netušil ani jeden z nich, aký dramtický osud spolu začali. Vzali sa po ročnej známosti. Šťastní a plní očakávania, ako sa im začne rozrastať rodina. Pekný trojizbový byt si detský mrmot priam pýtal. Nadežda si však po niekoľkých mesiacoch uvedomila, že čosi nie je v poriadku. Kto vie, čo pre Rómky znamená tehotenstvo, pochopí, čo sa v nej odohrávalo. Hoci ju Roman všemožne chlácholil, po čase dieťa začalo chýbať i jemu, a tak Naďa začala chodiť po lekároch a liečeniach. Vyšetreniu a spermiogramu sa nebránil ani on. Nenaplnená túžba po dieťati ich napokon priviedla k pravidelnejšej starostlivosti o syna Nadeždinej sestry. Čoskoro bol Marek viac u nich ako doma a vlastné dieťa im už chýbalo menej. Keď Nadežda prišla s návrhom, aby si sestrinho syna osvojili, Romana to neprekvapilo ani nezaskočilo. Dohodli sa všetci: po ročnom pestúnstve súhlasili s osvojením aj úrady. Dnes sa Marek volá Mierny. V jedinej izbe múranice na konci rómskej osady sa však okrem Marka krčí uprostred nábytku trojizbového bytu ešte i Lucka a Ivan. A kým babka medzi rozvešanými plienkami uspáva malú Romanu, držia sa všetci traja ako kliešte mamy. Možno sa boja, že sme s doktorkou prišli, aby sme ich odviedli do decáku. "Na sídlisku, kde sme bývali, bol o dva vchody ďalej detský domov," spomína Roman. "Tam sme často vídali plachého chlapca. Akosi sa nám vkradol do vedomia, tak sme sa naňho šli spýtať. A kým od nás vyzvedali, či sme príbuzní, podišiel chlapček tichučko k Nadi a chytil ju za ruku. Vtedy nám obom vyhŕkli slzy." A bolo rozhodnuté. Ivana si brávali najprv na víkendy, až u nich ostal nastálo. "A keď nám navrhli, aby sme si vzali i jeho sestričku, nerozmýšľali sme ani chvíľu," usmieva sa Nadežda. "Hneď sme sa po ňu vybrali do Prešova. Beztak sme chceli aj dievčatko." A to eše netušili, že proroctvo primára z Lúčok, ktorý Nadi pri odchode z liečenia povedal, aby bola pokojná, že do pol roka otehotnie, sa naplní. Začal sa plniť aj sen o dome plnom detí. Čo na tom, že tým domom bol predbežne panelák na sídlisku? Verili, že osud im napokon svoju priazeň neodoprie ani v tomto prípade. Nepredpokladali, že kým osud sa nad ľuďmi dokáže zľutovať aspoň zavše, súcit človeka s človekom, najmä ak je inej rasy, sa niekedy neprebudí nikdy. Práve na tom Romanov a Nadin sen o domčeku plnom detí stroskotal. Stali sa prakticky bezdomovcami.
Autor: MARTA MORAVČÍKOVÁ, Pravda 14. 7. 1997
