So železnou pravidelnosťou (chvalabohu) sa vždy na jeseň opakujú bratislavské džezové sviatky. Prežili aj tie najťažšie časy normalizačnej izolácie ako nezničiteľná krásna myšlienka a po sínusoidne prebiehajúcej krivke návštevnosti jednotlivých ročníkov (bez ohľadu na kvalitu, ktorú vždy majú) sa opäť dostali na vrchol vlny záujmu. Organizátori zabezpečili program s hviezdami, etnickú pestrofarebnosť a predpokladané kuriozity. Výsledkom boli tri večery v zásade spokojných divákov, spojené s nie vždy želanými nočnými predĺženiami. Ale v kultúrnej konkurencii (hoci iných žánrov) posledného októbrového víkendu to nebola maličkosť, aj keď treba povedať, že koncertné podujatia s podobnou akosťou nie je možné na Slovensku zažiť veľmi často.

Jednou z jedinečných vlastností džezovej hudby je i to, že sa rodí cez nástroj. Hráč ju tvorí v bezprostrednom vzťahu k nemu a vo chvíľach kvalitnej asimilácie sa nástroj stáva istým spôsobom jeho súčasťou. Na tohtoročných džezových dňoch sme tento úkaz mohli pozorovať najmä na saxofonistoch (obzvlášť u Harryho Sokala a Jánosa Vázsonyiho). Saxofón sa emancipáciou, vývojom stal kultovým džezovým nástrojom. Dobrý sólista vlastne svojou hrou preukazuje fakt, že možnosti saxofónu sú vlastne možnosti človeka. Pretože ako hovorí spisovateľ Josef Škvorecký: "V dejinách hudby je saxofón, podľa môjho názoru, najprevratnejší vynález. Pretože on hovorí. Skoro ako človek, a vlastne lepšie. Nehovorí slová. Hovorí podstatu." Poslucháč si v bratislavskom PKO mohol porcie skvelej saxofónovej hudby náležite vychutnať aj v kombinácii s etnickými prvkami africkej kultúry. Úspešne sa o to snažil Zbigniew Namyslowski a Ben`s Belinga so svojím kvintetom, kde popri lídrovi (ktorý aj spieval a robil show - veď džez je predovšetkým zábava) zaujal aj gitarista André Foundaga. Gitara v rukách hviezd mala byť vlastne "trhákom" tohtoročných džezových orgií. Avšak - jediným, ktorý vlastne mimoriadne pozitívne zapôsobil (invenciou, samozrejmou technikou a úspornosťou hry) bol Andrej Šeban, ktorého spôsob prezentácie radí medzi minimálne európsku špičku. Istým sklamaním pre akokoľvek tolerantného poslucháča bol pozoruhodne nezaujímavý projekt amerického mága "strapatej" gitary Vernona Reida, milovníka (pravdepodobne) naivných experimentov v duchu nie dobrej sci-fi, rozháraného projektanta notovej osnovy. Iný gitarista (hviezda) Al Di Meola zaujal (okrem technických požiadaviek) šprintami po gitarovom hmatníku, ktoré dobre fungujúca rytmika povýšila na ornamenty. Je to však stále (pri všetkej úcte k umelcovi) čosi, čo tu už bolo a nerozvíja sa už invenčne. Gitara je vlastne najpoužívanejším hudobným nástrojom všetkých smerov vôbec a s obohacujúcou atmosférou býva využívaná v džeze, či už v akordickom štýle alebo v tzv. "single note" s intenzívnymi sólami. Mimoriadne zaujímavým nástrojom, využiteľným možno ešte lepším spôsobom (len to treba vedieť), je prekvapujúci akordeón. Tento viachlasý, vlastne dychový nástroj s klávesnicou a basovou skrinkou sa v rukách virtuóza (a tým skvostný Richard Galliano určite bol) mení na suverénny "aparát", ktorý je schopný naozaj všetkého podstatného z džezovej literatúry korenenej národnými prvkami. To platí aj na starú známu bratislavských pódií - huslistku a speváčku z Moravy Ivu Bittovú, ktorá skromným až asketickým spôsobom ponúka dreň hudby. Džezové dni tohto roku boli naozaj pestrofarebné a dýchali spolupatričnosťou a ľudskosťou. Návštevníci mali rozžiarené oči atmosférou a ich poslucháčska disciplína a schopnosť spontánnej reakcie mohla účinkujúcich mimoriadne tešiť a motivovať. A ešte čosi - človek mohol mať pritom aj akýsi domácky pocit mimoriadne úspešného žúru bez bolestí hlavy. Určite viete.

Autor: Pavel Malovič (Autor je spolupracovníkom SME.)