Kúriť v panelákoch je ako kúriť do stanu, my na tom však nič podstatné nezmeníme, tvrdia bytové podniky a družstvá, ktoré okrem nedokonalých panelákov podedili aj zastarané tepelnotechnické zariadenia. Niektorí správcovia bytov na nich síce stihli už čo-to zrekonštruovať a zatepliť, nejeden správca sa však spoľahol, že dotácie na teplo jednoducho boli a budú. Teraz im však ministerstvo financií položilo nôž na krk novou smernicou o 30-percentnom znížení dotácií na teplo. Keďže štát jeho cenu pre obyvateľov reguluje (150 Sk/GJ), pričom skutočné náklady na výrobu tepla sú 200, ale niekde i 500 a viac korún na gigajoul, ide vlastne o tlak na správcov a majiteľov bytov, aby hľadali racionalizačné opatrenia a zvyšovali efektívnosť distribuovania tepelnej energie. Správcovia objektov však pokladajú vzniknutú situáciu - keď štát to žiada od nich, a nie od samotných výrobcov tepla - za neriešiteľnú. Oprávnene sa pýtajú, či nie je únosnejšie zrušiť dotácie, liberalizovať ceny energie pre obyvateľov (čo nás v budúcnosti zrejme aj tak neminie) a ušetrené peniaze dať do zatepľovacích programov a zavedenia regulačnej techniky. Aj skutočnosť, že sa stále podporuje plošné dotovanie dodávok tepla do každého bytu, je viac ako otázna. Namiesto odstupňovanej štátnej dotácie podľa sociálneho vzorca, ako je to napríklad pri prídavkoch na deti, sa zvýhodňujú všetci bez rozdielu. Západoeurópske skúsenosti tiež ponúkajú takéto východisko. V niektorých krajinách, ako trebárs vo Švédsku, sa byty vykurujú so štátnou dotáciou len na 18 stupňov a na tepelný štandard do 21 stupňov si občan musí dokúriť (napríklad elektrinou a pod.), ale už za liberalizované ceny. Tých, čo na to nemajú, štát podporuje príspevkom. U nás je to však inak. Štátna moc sa potrebuje zavďačiť obyvateľom, preto cenu tepla naďalej reguluje. Nárok na dotáciu má teda nielen dôchodca a sociálne odkázaná rodina, ale aj minister, ktorý navyše prišiel k bytu za zvýhodnených podmienok.