vého hudobno-spoločenského sviatku nenechajú naozaj nič ujsť, skrývanou nostalgiou záverečného večera i organizátorským ohľadom na blížiace sa pracovné či školské povinnosti nadchádzajúceho týždňa (a z toho rezultujúcim "skráteným režimom"). Tieto zdanlivé negatíva však majú prekvapujúco opačný efekt, koncentrácia a vnímavosť publika akoby získavali inú kvalitu, čomu tentoraz výdatne pomohla aj skladba tohto "akustického večierka", keď krátke prestávky bez zdĺhavých príprav aparatúr zabezpečili šesťhodinovému programu nevídaný švih.

Vysokú latku podľa očakávania nasadila "nezaraditeľná" Iva Bittová, už dávno prekračujúca hranice štýlov, žánrov i hudby - z bohatej ponuky českej scény to bola nadmieru šťastná a potrebná voľba. "Hovorili, že pridaj ešte," boli vari jediné slová tejto démonickej expresívnej hudobnej čarodejníčky, keď si uchvátené publikum vynucovalo jej návrat na pódium. Vystačí si sama so svojimi husličkami, nepotrebuje nikomu nič vysvetľovať, uvádzať, komentovať. Džez má tisíc tvárí, ona predstavuje jednu z jeho najpôsobivejších. Akordeón rozhodne nie je typickým džezovým inštrumentom (koniec koncov v Bratislave sa po 23 rokoch džezových dní zjavil prvý harmonikár), no Francúz Richard Galliano a jeho trio, na pozadí šansónovej melodiky, potvrdil inú, rovnako pravdivú charakteristiku, že pre džez nie je rozhodujúci hudobný nástroj, ale cítenie. Poľský saxofonista Zbigniew Namyslowski už mal v minulosti kontakt s bratislavským publikom, aj preto možno zafixované zážitky z jeho vystúpení sťažovali u viacerých poslucháčov akceptovanie jeho nedeľňajšieho projektu Tance. Efektné funky a najmä krakoviak či mazúrka však rozohriali iných, a nakoniec si najmä v prídavku prišli predsa len na svoje aj tí, ktorí spočiatku sklamane argumentovali "však som ho zažil, viem, čo dokáže". Naozaj to stále dokáže. Eddie Palmieri, legendárny americký klavirista, nezostal v záverečnom vystúpení tohtoročných džezových dní nič dlžný svojej povesti "šialenca latinskoamerickej hudby". Jeho úvodné romantické preludovanie bolo len návnadou na následný nekonečný gejzír strhujúcej afro-karibskej rytmiky. Keď sa už zdalo, že karneval na pódiu sa neskončí, záver opäť potešil dušu milovníkov "klasickejšej" tváre džezu.

Klasickú schému predpokladanej gradácie nedele tak naplnili iba rastúce počty muzikantov v štvorbodovom scenári, inak to bol večer vzácne vyrovnaný, večer štyroch vrcholov, ako sa na záverečný deň džezového víkendového sviatku patrí.

Autor: SME-ba