ich pásť na rozľahlé pasienky v okolí mesta. Šťavnatá tráva lákala ušľachtilé štvornožce aj na dnes už neexistujúce dunajské ostrovy, čím asi ich pastieri neboli veľmi nadšení. Podľa povestí tam totiž vyčíňala nenásytná riečna príšera menom Toporťan.
S troškou zveličenia môžeme konštatovať, že kôň bol v starej Bratislave dievča pre všetko. Pomáhal vo vinohradníctve, v poľnohospodárstve a občas si zanôtil aj staré dobré "éj úchnem", keď proti silnému dunajskému prúdu ťahal ťažké lode. Prešpuráci využívali kone aj ako exportný artikel, hoci pri vývoze museli platiť vysoké clá. V rokoch 1457-1458 vyviezli až 430 koní. Bratislavčania si v stredoveku dokonca vypestovali istú "konskú hrdosť". V meste na Dunaji považovali za nedôstojné zapriahať namiesto koní voly, čo v iných častiach Uhorska nebolo až také neobvyklé. Tak napríklad cisársky generál Caraffa, ktorý bol dušou (telom boli iní) známych "prešovských jatiek" (v roku 1687 bolo v Prešove popravených 24 mešťanov a šľachticov), raz vtiahol s veľkou pompou do mesta Koložvár na voze, ktorý ťahalo 12 volov. V jeho prípade presláveného "jatkára" vyjadroval volský záprah nesporne istú symboliku, v očiach hrdých Prešpurákov by sa asi príjazd vznešeného generála zmenil na zábavnú grotesku. Aj keď sa už dnes Bratislavou nerozlieha dupot konských kopýt, dúfajme, že aspoň "konská hrdosť" Bratislavčanom ostala.
Autor: Branislav Chovan
