Aj keď to vzhľadom na tradične kvalitný hudobný materiál nepotrebovala, krátko pred vydaním najnovšieho albumu si legendárna britská skupina Rolling Stones poistila mediálny boom škandálikom okolo údajného autorstva pilotného singla Anybody Seen My Baby? Kanadská speváčka k. d. langová v jeho refréne neomylne spoznala melodickú linku svojho hitu Constant Craving, o ktorom sa Mick Jagger svätosväte zaprisahal, že ho nikdy v živote nepočul. Okamžite po pohrození súdnym sporom už však súhlasil s uvedením langovej ako spoluautorky. Našťastie, meno si zámerne píše s malými iniciálkami, a tak sa pri dvojici ústredných protagonistov Jagger/Richards vyníma takmer nepostrehnuteľne. Prvú štúdiovú nahrávku po troch rokoch od Voodoo Lounge kritika nedočkavo vyzerala, keďže sa prítomnosťou aj tanečnými projektmi zaťažených producentov (Don Was, The Dust Brothers, Danny Saber, The Glimmer Twins) nedala vylúčiť prevratná zmena klasického zvuku. Koná sa iba v náznakoch - ani na svojom 39. albume sa Rolling Stones nevzdávajú povestnej surovosti a štartujú ho ostrým rock and rollom Flip the Switch. V spojení s kvalitným obsadením hostí, medzi ktorými figuruje džezový saxofonista Wayne Shorter aj na hammond hrajúci Billy Preston, nechala rozozvučať ťahavé balady, južanské gitary, gospelové sféry i archaické polohy. Koncom leta 1998 ich monštrózne turné zaveje do Európy, a keby tak zobrali za slovo Karla Gotta spievajúceho o Babylone, kde je už len holá pláň, namiesto Prahy by sme ich mohli vidieť aj na Slovensku.
Finley Quaye: Maverick A Strike l Sony Music
Bez toho, aby uviedol mená svojich spolupracovníkov v štúdiu, vrhol na trh svoj debutový album mladý liverpoolsky rastaman Finley Quaye, ktorého odborníci podľa zhodného priezviska ihneď správne identifikovali ako bratanca rapera Trickyho. A súčasne sa poponáhľali s novým symbolickým označením za nového Boba Marleyho. Legende reggae a svojmu neomylnému vzoru Quaye takmer hendrixovsky prepracoval melódiu Sunday Shining a ako pilotný singel sa bez problémov dostala do prvej desiatky britského rebríčka. Nasledovala ju tam skladba Even After All a celý projekt sa zrazu ocitol v top trojke albumovej hitparády. Duch Marleyho je, tak ako v jeho rodinnej štafete The Melody Makers, aj vo Finleyho stelesnení nielen novým, ale najmä súčasnejším. Aj bez prevzatých taktov v rukáve je Quaye schopný zložiť klasike verné potenciálne hity It`s Great When We`re Together alebo Sweet And Loving Man, obdivuhodne zaranžovať Your Love Gets Sweeter, či posunúť tradíciu reggae do nepredstaviteľnej moderny v Supreme I Preme. Tak nejako by to možno spáchal aj David Bowie s Müllerovým P.P.F.
Vidiek: Štyry l Bonton Music Slovakia
Rovnú polovicu zo šesťročného obdobia, ktoré uplynulo medzi debutom Nechajte si ju a eponymným druhým albumom, nechala skupina Vidiek čakať svojich priaznivcov na trojku, pre istotu nazvanú Štyry. "Pop-artom nasiaknutá zábavová kapela, zahľadená do gitarového britpopu i elektronického džezrocku a balansujúca na hranici príjemného gýču" - ako by sa symbiózou slov Jána Kurica dala nazvať - nepopustila z kvality, hitovosti, ambícií ani inteligentnej ľudovosti. Najsilnejším článkom nového repertoáru sú opäť prívetivé pomalšie kompozície s poetickejšie ladenými textami. Vianoce `97 sú natoľko kultivované, že si hravo môžu dovoliť zacitovať z Dvořákovej Novosvetskej symfónie; lahôdka filmovo znejúca zo samého vrcholu kolekcie sa volá Môžeš mi závidieť a bluesové road movie Živý a zdravý, ktoré akoby so skupinou Buty naspievali Dežo Ursiny a Mišo Kaščák, sfinalizuje skvelý sci-fi úlet Vesmírna loď Enterprise. K tomu vydarený hit Všetko je inak, hračka Keď je 7 ráno zapnem rádio, "vášnivobozkové" Sám v daždi a hudobná udalosť sezóny je na svete. Na takmer 20 minút si vás potom ešte niekam odnesie, ale tam už musíte ísť sami. A pešo. A nie je to tam, kam myslíte.
Barbara Haščáková: Barbara l PolyGram
Pomyslite si, ako krájate citrón a reflexy urobia svoje. Predstavte si nový album Barbary Haščákovej - a nič. To, čo mu chýba, je šťava. Pritom samotný materiál nie je z najhorších, najmä sama protagonistka sa javí prekvapujúco zdatnou autorkou hudby. Ďalšiu dodali Peter Nagy a Lubo Priehradník, v štúdiu sa sústredili gitarista Henry Tóth, bubeník Martin Valihora, basgitarista Oskar Rózsa i raper Deph z Chaozzu. Slabinou neprekonateľne zostal subtílny hlasový prejav, na samostatné výpovede ešte nezrelý. Možno čiastočne aj zvukovo poddimenzovaný, ale predovšetkým postrádajúci dynamický spevácky výraz. Pritom Barbara miestami tušila, že by ho mohla mať na dosah ruky a vypäla sa k razantnejším plochám (So Tell Me, Los rayos de la luna, High And High). Prevažujúci sklz do teenagerskej citovej poézie, citeľný najmä v slovenskej časti albumu, ho však približuje k úbohej baladickej časti produkcie domáceho danceflooru. Na začiatku asi neboli ambície naspievať si denník -násťročnej. Stalo sa, a druhý pokus nepotrebuje iba tréning. Čo tak radšej až v -dsiatke?
Vašo Patejdl: Spovedaj ma zo spomienok l PolyGram
Vyplniť sedemročnú medzeru po albume Dlhá cesta a zavŕšiť jedenásťročný oblúk od debutu Chlapčenský úsmev sa podujal Vašo Patejdl. Cieľ venovať výsledok práce sebe samému nemusí byť vždy šťastným riešením. Filozofia máva tendenciu uzavrieť sa do vlastného vnútra a riešiť osobné otázky. Tentoraz sa, navyše, bezradne šmýkala na klišé a trpela na textovú banalitu. Nebyť osvedčenej, i keď chvíľami takisto vyvetranej kvality z pier Ľuboša Zemana a Kamila Peteraja, pri ktorej aj Patejdl cítil v melodických plachtách lepšiu fujavicu, zredukovali by sa jeho spovede a spomienky na tisíckrát vyslovené frázy. Osviežením sú aranžmány citlivej dychovej sekcie (Juraj Bartoš, Rudolf Březina). Bez nich sa už potom aj z príjemných balád stávajú naprogramované produkty bez duše. Parafrázujúc Peterajov text Neľutuj, po dopití alkoholu Patejdlových snov je akosi strašne triezvo a žiadny bláznivo túžobný smäd sa nie a nie dostaviť.
Elán: Hodina pravdy l BMG Ariola ČR/SR
V porovnaní s presýtenými aranžmánmi symfonického Hollywoodu umelo syntezátorový titulný úvod, dramatický ako z povstaleckých Vlčích dier. Po ňom všadeprítomná láska, ktorá je takisto filmom noir v kine túžby, a už známy Odkazovač (ako sa len z neho mohol stať hit?). A potom navonok kontroverzná skladba Hey, hey, zlato - je to tak, najlepšiu hudbu i text si nachystal sám Jožo Ráž. V časoch šokujúcich fám o odhodlaní predvolebného tímu hnutia osloviť na kampaň írsku skupinu U2 (jej manažmentom nepotvrdených), by táto paródia na paneurópske slovenské snaženia mohla pokojne nadviazať na absurdnosti o maličkých krajinách s absentujúcim svárom. Hymnicko pasienkoidné takty, na hrane ľudového umenia a futbalového skandovania, má Elán v malíčku. Kadekomu i kadečomu ich povenuje a je to v suchu. Vydarenou sa zdá byť coververzia Zaľúbil sa chlapec, až na to, že je nekonečne jednotvárna. Ako celý album. Na dnešné pomery skrytý v takom nemodernom obale s večnou parafrázou "vyplazeného jazyka valiacich sa kameňov", že keby som ho uvidel v niektorom výklade, radšej si z neho vyberiem sadu káv a čajov, cukrovinky Čierny princ a balíček čistiacich prostriedkov.
