Zažil som virtuálnu realitu, zlú sci-fi, ktorá je taká banálna a nevynaliezavá, že ju mohol napísať iba jediný autor, starý grafoman - život. Dohodol som si schôdzku v centre Bratislavy. Poučený dopravnou situáciou v našej metropolke, vybral som sa na ňu s pätnásťminútovým predstihom. Vedel som, že mi chvíľu bude trvať, kým nájdem miesto na zaparkovanie. Vošiel som do parkovacej zóny okolo mŕtveho hotela Carlton: všade bolo až príliš živo a automobilovo. Prešiel som okolo Tulipána na Štúrovu a potom som skúsil na rozbombardovanom parkovisku pri Malej scéne. Nechoďte tam: parkovisko sa buduje, to znamená, že tam bude nejaký draho platený pľac. Nebudem to ďalej naťahovať: takto som prešiel niekoľko desiatok kilometrov a trvalo mi 45 minút, kým som našiel dobre platené miesto - na parkovanie. Medzitým som patrične nadával na seba i na mesto, v ktorom som sa narodil, potom som posielal všetkých vodičov niekam, bolo mi do plaču i do bezmocného smiechu zároveň. Ako pomstu som pri tej okružnej jazde vymyslel veľký billboard, ktorý by bol na každom rohu: Šľak ťa traf, Bratislava! Potom som však rezignoval a sľúbil som si, že si už nebudem dávať schôdzky v centre. Že sa nebudem nikde premiestňovať, budem zalezený vo svojej diere, vo svojej jaskyni. Tak ako dávnoveký človek. Chodil iba tam, kam došiel peši. Ak sa musel niekam dostať koňmo, vozmo alebo loďmo, to už musel mať sakramentsky vážny dôvod. Sme potrestaní našou rozpínavosťou. Naše rýchle prostriedky nám predlžujú vzdialenosti. Mali by sme vychádzať do ulíc každý nepárny deň alebo aspoň s každým nepárnym autom v rodine.