Ak je niečo na Slovensku mimoriadne a každodenne viditeľné, tak to nie je ani schodok štátneho rozpočtu, zadlženosť krajiny, či integračné fiasko Mečiarovej vlády, ale rastúca brutálna kriminalita a pokračujúca vojna gangov. Čoraz zjavnejšie a častejšie sú aj signály o prepojení politickej moci a podsvetia, čo stavia do rozpačitej situácie aj tie orgány činné v trestnom konaní, ktoré berú svoje poslanie vážne. Ak sa niečo na Slovensku žiada takmer tak ako rast životnej úrovne, tak je to principiálny a efektívny boj s kriminalitou a organizovaným zločinom. Dnes si pripomenieme niekoľko udalostí, ktoré dávajú najavo, že súčasná vláda nie je práve tým orgánom, ktorý by sa s kriminalitou vedel či chcel vysporiadať.

Ľudovít Hudek: Zodpovedne prehlasujem...

Na počiatku bol záznam telefonického rozhovoru medzi riaditeľom Slovenskej informačnej služby Ivanom Lexom a ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom, odvysielaný 13. mája 1996 v Rádiu Twist a večer na Slobodnej Európe. Hoci pôvod magnetofónovej nahrávky dodnes ostal utajený, o jeho pravdivosti sa nepochybovalo - tým skôr, že najverejnejšie, ako sa to len dá, t. j. v priamom televíznom prenose, to potvrdil jeden z jeho účastníkov, sám minister vnútra. Úprimné rozhorčenie pána Hudeka ešte v ten istý deň ("Zodpovedne prehlasujem, že som si nikdy žiaden rozhovor s riaditeľom SIS nenahrával. Urobil tak zrejme niekto iný... Pýtam sa, ak sú schopní tajne nahrávať ministra vnútra a zverejniť prísne súkromný rozhovor, ktorý z našich občanov má istotu, že zajtra, pozajtra neurobia to isté práve jemu?") pravdepodobne spôsobilo, že je už len bývalým ministrom vnútra. Úprimnosť totiž v takomto háklivom prípade znamená jednoducho neschopnosť.

O čo teda išlo - vyšetrovatelia únosu Michala Kováča ml. totiž dospeli k záveru, že sa na ňom podieľali aj pracovníci SIS. Niet preto divu, že šéf SIS a minister vnútra v spomínanom rozhovore priznali zaujímavé veci:

I. Lexa: "No, lebo mi hovoril, vieš. Bol som s ním. No, a však som mu aj povedal, že ako budeme postupovať ďalej. A dám ešte tomu vyšetrovateľovi, hej."

Ľ. Hudek: "No, však ten, však toho kopneme do gulí."

I. Lexa: "Tak zajtra ho kopneš do gulí..."

Ľ. Hudek: "No."

I. Lexa: "Ty, keď ho kopneš do gulí, dám ti pusu na čelo."

Vyšetrovateľ P. Vačok bol z prípadu skutočne odvolaný a na jeho miesto nastúpil "Stredoslovák" J. Číž. Už aj toto by stačilo v normálnej krajine, aby obaja funkcionári odstúpili (podozrenie z účasti na páchaní trestného činu zneužitia právomocí verejného činiteľa a zasahovania do vyšetrovania u oboch telefonujúcich bolo viac ako intenzívne). Otáznou pritom zostávala "spoluúčasť" generálneho prokurátora M. Vaľa, pretože spis P. Vačokovi odňal prokurátor R. Vlachovský. Ľ. Hudek však v spomínanom rozhovore priznal aj to, že pri preverovaní platných podpisov pod petičné hárky Demokratickej únie ich bol dostatočný počet: "Oni to, vieš ako, policajti debili, oni to sumarizovali, ale my tu zas..., pozri sa, toto nie je doklad. My dáme len ten doklad, dočasne, takto, že to obnáša."

Pôvodné priznanie Ľ. Hudeka "nesmierne" skomplikovalo situáciu jeho obhajcom, medzi ktorých sa zaradil nielen osobne zainteresovaný I. Lexa, ktorý dokonca podal podnet na trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestných činov ohovárania, šírenia poplašnej správy a ďalších trestných činov na páchateľov - organizátorov, výrobcov a distribútorov tejto nahrávky. Na strane oboch "telefonistov" bol aj predseda NR SR I. Gašparovič, a viacerými výrokmi aj predseda vlády V. Mečiar (v spomínanom rozhovore vystupuje podľa všetkého pod prezývkou Starý), ktorý ustavične spochybňoval autentickosť nahrávky a oháňal sa akýmsi znaleckým posudkom, ktorý však nikdy verejnosti nepredložil.

Bez zbytočného predlžovania tohto príbehu dnes zopakujeme, že NR SR napriek návrhu opozície nevyjadrila nedôveru ministrovi vnútra, že podľa expertízy českého Výskumného ústavu rozhlasu a televízie spoločnosti Orbis v Prahe bol rozhovor autentický a nebol mixážou, ako o niekoľko dní tvrdil svojou "úprimnosťou" zjavne znepokojený Ľ. Hudek, že podľa viacerých zdrojov bol posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu Ministerstva vnútra SR takisto pozitívny, že okrem Hudeka a Lexu podalo podnet na prokuratúru aj Rádio Twist, že prípad sa skončil uložením, lebo sa "nepodarilo zistiť okolnosti oprávňujúce začať trestné stíhanie a vzniesť obvinenie konkrétnej osoby".

Exminister Ľ. Hudek (o. i. autor vládneho programu Čisté ruky) je dnes vysokým funkcionárom Všeobecnej úverovej banky a I. Lexa je aj naďalej riaditeľom SIS.

JUDr. Vladimír Mečiar je presvedčený

Približne dva týždne po tom, ako sa prevalila aféra s magnetofónovým záznamom rozhovoru Lexu s Hudekom, v pravidelnom rozhovore pre Slovenský rozhlas predseda vlády V. Mečiar obvinil hlavu štátu M. Kováča z viacerých trestných činov. Príležitosťou na tento útok sa stalo uloženie prípadu únosu M. Kováča ml., teda dozrel čas na zásadné vyjadrenie sa premiéra k tejto "veľmi živej kauze". V. Mečiar M. Kováča osočil nielen z toho, že "vedel, že sa s jeho synom niečo pripravuje a nezakročil proti tomu", ale aj z "marenia a ovplyvňovania priebehu vyšetrovania v spojitosti s inými osobami tiež podozrivými z trestnej činnosti". Vrcholom jeho útoku na hlavu štátu však boli slová: "Dnes, keď sa vyšetruje Technopol a tzv. únos, súčasne sa preukazuje priama spätosť týchto prípadov a o kauze Technopol vo vzťahu k amnestii rozhoduje človek, ktorý ak by nemal imunitu prezidenta, bol by s najväčšou pravdepodobnosťou obvinený ako jeden zo spolupáchateľov tejto kauzy."

Druhým vrcholom bola argumentácia pána premiéra, prečo doteraz nevyšiel s niektorými skutočnosťami na svetlo sveta: "Ak sme nezverejňovali tieto skutočnosti a ešte dnes nezverejňujeme podrobnosti, tak je to iba s ohľadom práve aj na verejnú mienku aj na okolie, ale ak by zasa prezidentská kancelária začala na mňa kričať, že nehovorím pravdu, tak dám súhlas k tomu, aby sa odtajnili všetky dokumenty, ktoré pán prezident označil ako prísne tajné." Určite je pozoruhodné, že kauza Technopol vyšetrovaná od roku 1992 mala mať kdesi v zákulisí tajné dokumenty, ktoré ešte v roku 1996 mohol dať predseda vlády odtajniť - priam sa núka otázka, či V. Mečiar tým, že ich dovtedy neposkytol, neovplyvňoval, či nemaril priebeh vyšetrovania... To by sme však museli prisudzovať slovám V. Mečiara stupeň pravdivosti, o akom sa im ani len nesnívalo.

Ako sa dalo čakať, prezidentská kancelária "začala kričať, že V. Mečiar nehovorí pravdu" - prezident SR M. Kováč podal trestné oznámenie na JUDr. V. Mečiara. Podľa prezidenta sa premiér dopustil trestných činov ohovárania, zneužívania právomocí verejného činiteľa a hanobenia prezidenta republiky. (Krivého obvinenia sa podľa M. Kováča nedopustil V. Mečiar len preto, lebo v dôsledku prezidentovej imunity nie je možné ho trestne stíhať, čo však nič nemení na závažnosti Mečiarových obvinení.)

Vo svojom podaní prezident odmietol prvé dve obvinenia ako nepravdivé a na margo tretieho uviedol, že v čase poškodenia Technopolu bol opozičným poslancom Federálneho zhromaždenia, takže ani nemal možnosť urobiť to, z čoho ho premiér obvinil.

Reakcia V. Mečiara bola primeraná jeho neštandardnému duševnu - podľa informačného odboru úradu vlády "pán premiér chápe trestné oznámenie ako ďalší z prejavov prezidenta republiky zameraný na diskreditáciu predsedu vlády a zvyšovanie spoločensko-politického napätia na Slovensku". O sebavedomí pána premiéra (či vedomí pomerov vo vyšetrovacích orgánoch?) svedčili ďalšie slová tohto stanoviska, podľa ktorého pán premiér "predpokladá, že v prípade, ak nebude odsúdený, prezident republiky bude morálne a politicky nútený odstúpiť zo svojej funkcie".

Nikoho potom neprekvapilo, že trestné oznámenie na V. Mečiara bolo uznesením vyšetrovateľa z 5. augusta 1996 odložené - "nakoľko nejde vo veci o podozrenie z trestného činu a nie je namieste vybaviť vec inak", zdôvodňoval svoje rozhodnutie mestský vyšetrovateľ. Perlou výnimočného ducha boli ďalšie tvrdenia z uznesenia - "u trestného činu ohovárania páchateľ musí vedieť, že údaj, ktorý zverejnil, je nepravdivý. Ak sa domnieval, že údaj je pravdivý, ide o skutkový omyl, ktorý vylučuje subjektívnu stránku trestného činu ohovárania. JUDr. V. Mečiar je presvedčený o tom, že jeho tvrdenia, odvysielané v horeuvedenej relácii Slovenského rozhlasu, sú pravdivé". Obvinenie v kauze Technopol, kde sa premiér vystatoval, že "dá súhlas k tomu, aby sa odtajnili všetky dokumenty, ktoré pán prezident označil ako prísne tajné", vyriešil vyšetrovateľ podobne šalamúnsky - "vykonaným preverovaním sa nepreukázalo, že by svojimi výrokmi JUDr. V. Mečiar oznámil úmyselne nepravdivý údaj a jeho slová boli len kritikou osoby Ing. M. Kováča, CSc., a z toho dôvodu nemohlo ísť ani o hanobiace výroky".

JUDr. V. Mečiar, ktorý v "úprimnom presvedčení", že ním vyslovované tvrdenia sú pravdivé, bezprecedentným spôsobom obvinil hlavu štátu zo závažných trestných činov, je aj naďalej predsedom vlády.

Gustáv Krajči: Zodpovednosť beriem na seba

Na počiatku príbehu iného ministra vnútra, Gustáva Krajčiho, bolo zasa jeho priznanie redaktorke Slovenského rozhlasu, že manipuloval s hlasovacími referendovými lístkami. G. Krajči doslova 22. mája 1997 povedal: "To znamená, tá otázka, ktorá bola na základe výkladu Ústavného súdu označená ako v rozpore so zákonom 564, je vylúčená, a tým pádom je referendum čisté a nenapadnuteľné. ...tá pečiatka bola už na tých lístkoch, ktoré boli so štyrmi otázkami, vlastne tým, že sa vypustila jedna otázka, ostal lístok s tromi otázkami a pečiatka ostala." Nič viac a nič menej ako falšovanie či pozmeňovanie verejnej listiny sa v týchto slovách nenachádza, ak už nebudeme na tomto mieste hovoriť o nerešpektovaní rozhodnutia Ústavného súdu.

Zárodky samotnej kauzy sa však začali oveľa skôr - petičnou akciou za priamu voľbu prezidenta a vyhlásením referenda o tejto otázke (spojeným s tromi otázkami, týkajúcimi sa vstupu Slovenskej republiky do NATO). Stručne povedané, minister vnútra stál pred dvoma uzneseniami - jedno, vládne, hovorilo o dvoch referendových lístkoch, druhé, uznesenie Ústrednej komisie pre referendum, ho zaväzovalo vytlačiť a distribuovať referendové lístky s otázkami štyrmi. Po rozhodnutí Ústavného súdu, doplnenom viacerými vyjadreniami jeho členov i samotného predsedu ÚS, ktoré pochopil každý okrem členov vlády a samotného ministra, že s referendovými lístkami nemožno nič robiť a referendum treba uskutočniť podľa pôvodného rozhodnutia prezidenta SR, sa situácia pred G. Krajčim zázračne vyjasnila: "Výklad Ústavného súdu potvrdil, že príloha štvrtej otázky je v rozpore so zákonom o vykonaní referenda, a tým pádom je štvrtá otázka právne nedobre postavená a nemala by byť na hlasovacom lístku. Zodpovednosť za zmenu lístka beriem na seba ja, dal som pokyn tlačiť hlasovací lístok s tromi otázkami tak, aby občan nebol zavádzaný otázkou číslo 4." Odvaha a sebavedomie pánu ministrovi však dlho nevydržali, pretože po podnete podanom na jeho osobu viacerými občanmi sa pred prokurátorom J. Barilom uchýlil k možnosti často využívanej novinármi - paragraf 100 ods. 2 Trestného poriadku mu umožnil nevypovedať.

Vyšetrovanie však priviedlo prokurátora Barilu k jednoznačnému konštatovaniu, že minister vnútra G. Krajči porušil zákon, a to nie hocijakým spôsobom (rozhodnutie uvádzam síce v trochu rozsiahlejšom znení, ale nestáva sa často, aby bol člen vlády takýmto spôsobom obvinený): "Podľa paragrafu 160 odsek 1 Trestného poriadku vznášam obvinenie proti G. Krajčimu, ministrovi vnútra SR, pre trestné činy marenia prípravy a priebehu volieb alebo referenda podľa paragrafu 177 Trestného zákona a trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa paragrafu 176 odsek 1, odsek 2 písmeno b/ TZ, lebo zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a je dostatočne odôvodnený záver, že po tom, čo v Zbierke zákonov SR bolo dňa 15. marca 1997 uverejnené pod č. 76/1997 rozhodnutie prezidenta SR z 13. marca 1997 o vyhlásení referenda so štyrmi otázkami, ktoré sa malo uskutočniť v dňoch 23. mája až 24. mája 1997, ako minister vnútra SR a súčasne podpredseda Ústrednej komisie pre referendum SR (ÚKR) po schválení vzoru hlasovacieho lístka so štyrmi otázkami a jeho opečiatkovaní ÚKR a jeho vytlačení v potrebnom počte pre oprávnených voličov SR, dňa 21. mája 1997 v Bratislave nerešpektoval uznesenie ÚKR č. 37 a dal pokyn pracovníkom MV SR, aby tieto hlasovacie lístky v rozpore s ustanovením paragrafu 15 odseku 3 zákona NR SR č. 564/1992 Z. z. neboli doručené obciam a svojvoľne v rozpore s uvedeným rozhodnutím prezidenta SR o vyhlásení referenda zabezpečil sfalšovanie hlasovacích lístkov takým spôsobom, že z už schváleného a opečiatkovaného vzoru hlasovacieho lístka nechal vypustiť štvrtú otázku týkajúcu sa priamej voľby prezidenta SR a takto sfalšovaný lístok nechal dňa 21. mája 1997 v počte 4,5 milióna kusov vytlačiť vo firme Perex, a. s. Bratislava, a zabezpečil, aby táto firma sfalšované hlasovacie lístky s tromi otázkami doručila na všetky okresné úrady v rámci SR, čím zmaril vykonanie uvedeného referenda, pričom vytlačením sfalšovaných hlasovacích lístkov a ich distribúciou spôsobil MV SR škodu najmenej vo výške 1 966 204 Sk."

Mohlo sa teda zdať, že spravodlivosti bude konečne učinené zadosť, to by však prokurátor Barila nesmel mať nad sebou prokurátora T. Šumichrasta a ten nad sebou generálneho prokurátora M. Vaľa. Pán Vaľo ani v tomto prípade nevystupuje ako vzor cnosti - M. Barila na otázku, či jeho nadriadení na jeho osobu vyvíjali nátlak pred tým, ako vydal návrh na obvinenie Krajčiho, odpovedal: "Nadriadení so mnou konzultovali. Telefonicky generálny prokurátor, bol som u krajského prokurátora a okresným prokurátorom mi bolo ešte pred rozhodnutím direktívne povedané, aby som svoje rozhodnutie zmenil, aby bola vec odložená."

Keď niečo neurobí Barila, nájde sa vždy nejaký Šumichrast, ktorý dôvod na odloženie prípadu nájde. Okresný prokurátor T. Šumichrast vydal uznesenie, ktorým odložil preverovanie trestných činov zmarenia referenda a falšovania úradnej listiny, pečate a uzávery, z ktorých bol podozrivý minister vnútra G. Krajči. Hoci pán okresný prokurátor vyhlásil, že konanie ministra Krajčiho nebolo celkom zákonné a minister nepostupoval správne, keď sa snažil zabrániť neplatnosti aspoň jedného z referend, podľa neho nenaplnilo Krajčiho konanie skutkové podstaty trestných činov. (Ako pikantnosť, na ktorú mám viacero svedkov, opäť uvediem, že v rozhovore na chodbe nám pán Šumichrast v záchvate priazne prezradil, že napriek odloženiu tohto prípadu po prípadnej zmene vlády je možné začať v tejto veci viesť trestné stíhanie proti G. Krajčimu.)

Generálny prokurátor M. Vaľo a minister vnútra G. Krajči aj naďalej majú v kompetencii ochranu zákona, majetku, bezpečnosti a života občanov.

Všetci sú si rovní, ale niektorí...

V protiprávnej činnosti členov vlády (alebo ich rodinných príslušníkov) by sa dalo pokračovať - napríklad nabudúce kauzou predaja bytov FNM členom vlády a štátnym tajomníkom, ktorým FNM porušil viacero zákonov a okresná prokurátorka vyslovila podozrenie, či v konaní členov Výkonného výboru FNM nešlo o trestný čin zneužitia právomocí verejného činiteľa. Prípadne nebudeme ani spomínať, že pred niekoľkými týždňami bolo zastavené trestné stíhanie Jána L., obvineného pre trestný čin krádeže spolupáchateľstvom (ak v auguste 1997 podal vyšetrovateľ návrh na podanie obžaloby aj na tohto mladistvého, dozorujúca prokurátorka o niekoľko týždňov dala pokyn na zastavenie trestného stíhania). Kto uverí, že tak neurobila preto, lebo ide o syna manželky podpredsedu vlády a ministra financií Sergeja Kozlíka?

Už doterajšia činnosť viacerých členov vlády je dostatočne zarážajúca a vyvoláva oprávnené podozrenie, či v krajine, kde sú z trestných činov právom obviňovaní viacerí členovia vlády, kde o prepojení politickej moci a podsvetia súdne uvažujúci človek nepochybuje, sa môže dariť kriminálnikom a mafiám inak, ako sa im darí na Slovensku.

FOTO: Ľudovítovi Hudekovi sa v tom čase ešte ani nesnívalo...