V mnohých veciach sa zhodujem s Františkom Šebejom ako s rozhľadeným štandardným demokratickým politikom. So závermi rozsiahleho článku, ktorý bol uverejnený v denníku SME 21. 8. 1997 pod titulom Morituri te salutant nemôžem súhlasiť. Otázkou stagnácie preferencií KDH sa zaoberám už pomerne dlho a prax mi v podstate potvrdzuje moje myšlienkové východisko. Teraz sa však vrátim k predmetnému článku. Autor veľmi presne definuje rozdiel medzi vládnym táborom na čele s jeho vodcom a medzi politikmi a stúpencami SDK. Chcel by propagačne využiť morálnu a intelektuálnu prevahu stúpencov SDK. Ťažko sa však toľko ľudí dostane do povedomia radového, predovšetkým vidieckeho voliča, ktorý sa o politiku takmer vôbec nezaujíma, ktorý žije svojimi každodennými existenčnými starosťami a je schopný zbystriť pozornosť iba vtedy, keď mu niekto, kto vyzerá dôveryhodne a sympaticky, ponúkne pomoc v riešení jeho problémov, keď ho pohladká slovom, nájde preňho pochopenie. Tu nejde o akademickú špekuláciu o tom, či treba SDK do istej miery personifikovať do jedného lídra, tu si treba uvedomiť, že vysoké percento voličov regrutujúcich sa z doznievajúcej rurálnej spoločnosti si strany a koalícia personifikujú. Nečítajú programy, nesledujú politické kroky, nechápu základné princípy demokracie a právneho štátu, ale rozhodujú sa predovšetkým na základe vzťahu k lídrovi. Dôležité je, či ho chápu ako jedného z nich, či vzbudí ich dôveru, či si ich emociálne získa.
Mečiar naplnil naozaj takmer všetky z funkcií, ktoré pre charizmatického vodcu predvída psychológia masy. Nepriniesol však blahobyt a sklamal aj v iných smeroch. Mnohí mu už neveria, mnohí váhajú, ale iného vodcu nevidia, a tak sa zaradia do početnej armády nevoličov. Fanatický mečiarovci lídra naozaj nevymenia, ale tvrdiť, že okrem fanatických mečiarovcov, kmeňových voličov SDK a stúpencov ostatných strán tu už nikoho niet, teda nie je kde loviť, je hlboký omyl. Mnohí bývalí voliči HZDS už o Mečiarovi začínajú pochybovať. Populizmus nemusí byť amorálny, ide predsa o to, použiť reč ľudu, priblížiť sa ľuďom aj vo výbere tém a pritom si zachovať zásadovosť a charakter. Vo veciach amorálnych sa líder jednoducho masám nesmie neprispôsobiť. Je to ťažké, ale pri dostatku vrodeného talentu a opatrnosti sa to dá. Som o tom hlboko presvedčený. Rozhľadení kmeňoví voliči SDK naozaj nepotrebujú lídra - vodcu, no ani im pri voľbe nebude prekážať. Nemôže tiež predsa niekto tvrdiť, že keď bude jestvovať jeden hlavný líder, že ostatní sa celkom musia stratiť. Dajme si však pozor, aby sme sa opäť nestali intelektuálmi odtrhnutými od radových ľudí.
Autor: FRANTIŠEK GRUBER, Stará Ľubovňa
