Treba si jednoducho nájsť afrického spojenca, zhrnul jeden významný africký politológ "obdobie po Kabilovi". Preč sú časy, keď bývalé koloniálne mocnosti, vrátane tých najväčších, ovplyvňovali udalosti na čiernom kontinente. Dnes si Afrika rieši svoje problémy sama a nepotrebuje na to bývalých civilizovaných kolonizátorov. Keď pred pol rokom vzbúrenec Kabila tiahol na zairskú metropolu Kinshasu, celý svet diskutoval o možnom intervenčnom zásahu. Prezident Mobutu padol a medzinárodnej verejnosti nezostávalo nič iné, ako začať rokovať s bývalým spolubojovníkom Che Guevaru, ktorého názory na politiku a ekonomiku nezaostávajú za názormi bývalých, smutne preslávených diktátorov.
Podobne je to aj v prípade Kabilovho suseda - Konga. Keď pred štyrmi mesiacmi vypukla v tejto krajine občianska vojna, Francúzsko dúfalo, že situáciu bezpečne zvládne. Nestalo sa tak ani po tom, čo francúzsky veľvyslanec so svojou manželkou zostal v hlavnom meste Brazzaville - v epicentre prudkých bojov - a pokúšal sa prinútiť znesvárené strany k prímeriu. Agentúra DPA napísala, že v tomto prípade ani jeden odborník na Afriku nemohol vytknúť, že Elyzejský palác, ľavicová vláda v Paríži, alebo nebodaj naftársky koncern Elf nejakým spôsobom rozhodol o vyústení konfliktu v bývalej francúzskej kolónii.
Podobne ako pri Kabilovi o víťazovi rozhodol boj. Bývalý marxistický diktátor Denise Sassou-Nguesso potreboval štyri mesiace na to, aby zvrhol prezidenta Pascala Lissoubu. Bol to práve Lissouba, ktorý pred piatimi rokmi v relatívne slobodných voľbách porazil Nguessa.
Za nevybavenými účtami, ktoré si medzi sebou viedli obidve strany, sa skrýva pach ropy. Preto sa aj v tejto krajine mihajú cudzie uniformy angolskej armády. Konžská ropa sa považuje za jednu z najkvalitnejších. Dokonca sa vyrovná aj povestnej nigérijskej, ktorú si pochvaľujú svetové lodiarske spoločnosti. Túžba podmaniť si ropné polia je v centre záujmu dvoch svetových mocností. Lissouba mal v pláne poskytnúť čiernu tekutinu americkým koncernom, zatiaľ čo Sassou-Nguesso uvažoval o francúzskych spoločnostiach. "Berieme na vedomie skutočnosť, že moc je v rukách Sassou-Nguessa," vyhlásilo Francúzsko ešte vo štvrtok, keď padla posledná bašta prezidenta. Dokonca aj Washington sa pridal na stranu povstalcov, aj keď nezabudol kritizovať Angolu za to, že vojensky pomohla Nguessovi.
Afrika prežíva naozaj čudné obdobie. Diktátori sa vracajú, poniektorí dokonca cestou demokratických volieb. Aj tí, ktorí násilne zmenili pomery v krajine, sa stávajú pre západné mocnosti rovnocennými partnermi. "Obdobie po Kabilovi" je obdobím víťazstva biznisu nad politikou, resp. nad dodržiavaním základných ľudských práv. Svet opäť dáva na čiernom kontinente prednosť "stabilite a pokoju" pred demokraciou.
Autor: PETER BÁLIK (Autor je stálym spolupracovníkom SME.)
