Nikto nenavrhuje kandidátov na Nobelovu cenu za mier tak usilovne ako poslanci nemeckého Spolkového snemu a amerického Kongresu. Riaditeľ Nobelovho inšitútu v Oslo Geir Lundestad si je tým úplne istý - a on to predsa musí vedieť. Veď aj tento rok sa u tohto 52-ročného historika zbiehali všetky nitky, ktoré viedli k vyhláseniu nositeľa Nobelovej ceny za mier - "ceny všetkých cien". "Známych politikov, počínajúc určitou úrovňou, ako sú momentálne Bill Clinton, Helmut Kohl alebo Boris Jeľcin, vlastne každoročne niekto navrhne. Tohtoročný zoznam kandidátov obsahoval 129 mien a bol vôbec najdlhší od prvého udelenia tejto ceny v roku 1901."
Lundestad a jeho pomocníci dostali tento rok vyše desaťtisíc listov s nomináciami. Základné pravidlá navrhovania kandidátov sú pritom stále rovnaké, ako ich stanovil Alfred Nobel v roku 1895 vo svojom slávnom testamente: návrh musí byť odoslaný do 1. februára príslušného roku na adresu Drammensvej 19, Oslo a musí byť podpísaný aspoň jednou osobou, oprávnenou kandidáta nominovať. Medzi také patria predovšetkým nositelia Nobelovej ceny, vedci, poslanci parlamentov a členovia vlád z celého sveta. Okrem zmien prejavujúcich sa zvýšením počtu návrhov a ich modernejšou formou odosielania faxom a elektronickou poštou, sa v posledných rokoch výrazne posunuli i zemepisné ťažiská. "Predtým sa na našich zoznamoch vyskytovali len Európania a Američania. Teraz sa Nobelova cena za mier plne globalizovala," hovorí Lundestad. Za "v princípe bezcenné" označil silnejúce snahy niektorých záujmových skupín o podporu ich vytúženého kandidáta cestou rozsiahlych mediálnych kampaní alebo podpisových zbierok. Z Mexika napríklad poslali 750 000 podpisov pre biskupa Ruíza. "Tým sa päť členov nášho Nobelovho výboru nedá ovplyvniť," tvrdí Lundestad a v porovnaní s tým oceňuje diskrétne nominácie. "Veľmi prominentní politici nám často niekoho navrhujú bez toho, aby s tým išli na verejnosť."
Autor: ČTK/DPA
