Už zhasli slnečnice z obrazov Vincenta van Gogha a na polia sa zniesli havrany z jeho plátien. Havrany sú drsní chlapíci, členovia vtáčích gangov a mafií. Ale čo má robiť taký vrabec - individualista so sklonmi k maniakálnej depresii? Vrabec domový, Haussperling, ako hovoria Nemci, je rozpoltená osobnosť. Na zločin je slabý telom, na cnostný život slabý duchom. Lastovičkám je hej, lastovičky sú zásadové: na jeseň to vezmú rok čo rok cez Stredozemné more do strednej či južnej Afriky. Vrabec sa nevie rozkývať. Rád by vzal nohy na plecia (čiže pod krídla) a vykašľal sa na toto živorenie v tejto studenej diere. Nevie však cudzie jazyky a bojí sa. A potom: je lokálpatriot. Nerád opúšťa svoj stály lokál. Ak máte dobrý lokál, nie ste na tom až tak zle. Vždy sa ujde niečo pod zobák. Smrdí to síce príživníctvom a smrdí to aj doslova, ale vrabec si nemôže sťažovať. Nemôže, čiže nesmie. Komu aj? Bol raz jeden vrabec domový, Passer domesticus. Volal sa síce domový, ale správnejšie by to malo byť bezdomový. Bol to bezdomovec. Otupene sa ponevieral po meste a nadával: číp - číp. Rozhodne to neznamenalo "cheap", pretože ako sme už povedali, vrabec nevedel cudzie reči a potom široko-ďaleko nebolo nič lacné. Najdrahší bol holý život. Vrabec Passer vedel veľmi dobre, čo je to holý život. To je studený vietor, ktorý bodá až na kožtičku. To je ostrý hlad, ktorý sa vám zahrýza do žalúdka. Až je to čudné, že taký malý vrabčí žalúdoček môže cítiť taký obrovský hlad. To je dážď. Októbrový dážď nemá nič spoločné so sviežim letným dáždikom. Je to dážď-sadista, dážď-nájomný vrah. Číhal na chudáka Passera na každom rohu. Zalial ho studenou a špinavou spŕškou. Šiel po ňom, to bolo očividné. Chcel ho utopiť, zadusiť, zmárniť. Vrabec je priveľký na to, aby sa skryl do škáry ako pavúk a primalý na to, aby si mohol klásť podmienky. Musí kľučkovať medzi mocnými tohto sveta, aby prežil. A najhoršie bolo, že dvojkrídlovce, rovnokrídlovce, blanokrídlovce a ďalšia potrava sa tiež vytrácala. Vrabec Passer sa skúšal zdržovať v tieni silnejších: obšmietal sa ako holubov, ale tí degenerovaní samci, navonok takí mierumilovní, mu skoro rozbili hlavu. Ešte horšie to bolo v prístave. Čajky ho zahnali na útek, presnejšie: na úlet. Najhoršie bolo, keď bola búrka. Vrabec trpel nielen vizuálne, ale aj akusticky. Pri každom zahrmení sa mu srdiečko tak rozbúchalo, až skoro umrel. Jedného dňa rovno z neba spadla pred vrabca kôrka chleba. Bola to jeho životná výhra, pozornosť bohov za doterajšie príkoria. Už-už sa chcel vrabec na ňu vrhnúť, keď ho predbehol pes. Vyzeral tupý a hladný, čo je tá najhoršia kombinácia. Vrabec stiahol krídla a odskackal preč. Bol rozhodnutý, že sa zmárni. Z katalógu smrtiek si vybral smrť upálením. Možno preto, že vody mal vo svojom živote po krk. Vletel do komína, krídlami si zakryl oči a skočil. Padal dlho, predlho, pred očami sa mu zjavil celý vrabčací život, celá tá mizéria vtáčej existencie. Mal smolu alebo šťastie. Ten komín bol už dávno nefunkčný, neústil do nijakej pece, a tak sa vrabec nezasamovraždil. Môžete ho stretnúť žobrať v meste, pretože stratil aj posledné zvyšky hrdosti. Jedna lastovička síce jar nerobí, ale jeden vrabec dokáže urobiť aj studenú jeseň ľudskejšou. Spomeňte si na to, keď ho v meste stretnete v búrke. Hoďte mu aspoň jedno zrnko, zrniečko.