Vo chvíli, keď čítate tieto riadky, aj ja som začítaný. Pohybujem sa po ohromnom jarmoku kníh - medzinárodnom knižnom veľtrhu vo Frankfurte. Pre mňa ako notorického a už nevyliečiteľného knihoholika je toto miesto ako vinobranie pre vinára. Pre niekoho je stretnutie s toľkými tonami kníh deprimujúcim šokom, z ktorého sa dlho nespamätá. Videl som niekoľkých veľkých, svetových slovenských spisovateľov, ktorí sa uprostred toho priestoru nečakane zmenšili na maličkých okresných pisárikov. Videl som nejedného slovenského vydavateľa, ktorý sa chytal za hlavu: Akú máme šancu v tejto nadprodukcii? Pre mňa je každá návšteva miesta, kde je také kvantum kníh, naopak, utešujúca. Keď sa toľkí uživia, prečo by sme sa akurát my nemali! A ešte v jednom je to nádejné: kým ľudstvo venuje toľko času písaniu a čítaniu kníh, nie je to s nami také zlé. V takýchto chvíľach sa menia stodoly alebo hangáre s vystavenými knihami na chrámy. Alebo Noemove archy knihy. Znie to patrične pateticky, ale zoberte to ako taký reklamný slogan. Pretože každý takýto veľtrh je zároveň aj festivalom reklamy. Aj literatúra potrebuje reklamu prinajmenšom tak, ako dobrá reklama potrebuje literatúru. Kým rozvojové krajiny chodia na veľtrhy kupovať, tí vyspelí tam chodia predávať. Som rád, že aj u nás sa už nájdu vydavateľstvá, ktoré nie sú rozvojové.