Plač nad nedostatkom pôvodnej dramatickej tvorby vo verejnoprávnej STV a nostalgické spomínanie na pondelkové televízne inscenácie sa na Slovensku pestujú už dosť dlho na to, aby si diváci pomaly začali zvykať. Pôvodných, nieto kvalitných inscenácií jednoducho na STV niet, hoci presne túto skutočnosť vyčíta naša verejnoprávna iným - súkromným spoločnostiam. Nevyrába sa z jasných príčin: jednak sa nový riaditeľ rozhodol investovať peniaze do trošku iných aktivít, no dejú sa tu i oveľa bolestnejšie veci. Čo tvorivejší a talentovanejší ľudia v STV strácajú chuť, motiváciu, nervy, a postupne odchádzajú. Aj na premiére inscenácie Návraty z neskutočna, odvysielanej na STV tento pondelok, sa podpísala čudná atmosféra a skutočnosť, že v STV "sa niečo deje". Chlad, neveľký záujem a nasadenie, i zreteľné šetrenie pri výrobe sa niesli celými šesťdesiatimi minútami nového pôvodného videofilmu. Dve zdramatizované sci-fi poviedky Jozefa V. Schwartza - Zamatový hlas a Kristína - načreli do zaujímavej oblasti. Obidve mikroinscenácie spája téma nevyspytateľných a neprebádaných stavov ľudského vedomia, obidve sa pokúsili hľadať otázky zreteľnosti a definovateľnosti hraníc medzi svetom živých a mŕtvych. Už len zložitosť, a nepochybne aj atraktivitu takýchto tém, však bolo problematické dostať do dvoch polhodinových tvarov. Tridsať minút neposkytlo dosť času na navodenie atmosféry, vystupňovanie napätia, ani "prežitie" prekvapivej pointy. Divák iba dostal možnosť dotknúť sa zaujímavých myšlienok, a vzápätí ich s televíznou kamerou narýchlo preletieť. Akoby si všetci tvorcovia len chceli urobiť čiarku za splnenie úlohy. Nepomohlo ani vedenie režiséra Petra Mikulíka, spoľahlivý výkon Richarda Stankeho, mená Dušana Jamricha či Františka Kovára (ktorí iste spomínajú na iné svoje výstupy v starších inscenáciách), ani mladosť Danice Jurčovej a talentovaného Milana Mikulčíka, ktorí by si zaslúžili určite lepšie televízne časy. Návraty z neskutočna potvrdili, že si na ne budeme musieť ešte všetci počkať.