Dlhá cesta viedla zo zákulisia na pódium po širokých schodoch pred majestátnym organom, kde skôr zvyknú sedávať početné symfonické telesá, ale obdivuhodná hráčska zostava na čele so spievajúcou huslistkou Ivou Bittovou a gitaristom Vladimírom Václavkom ju v sobotu večer musela v Koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu v Bratislave absolvovať niekoľkokrát, aby sa prídavkom i dvoma klaňačkami prišla poďakovať asi trom stovkám divákov, búrlivo aplaudujúcim po strhujúcom koncerte Bílé inferno. Zakúpený rovnomenný dvojalbum už po prestávke, ktorá predelila program na striktne prepracovanú a spontánne improvizovanú časť, držala v rukách nemalá časť publika a nebolo sa čomu čudovať. Famózne vystúpenie vychádzalo z konceptu 2CD, ktoré Bittová s Václavkom nahrávali tri mesiace aj so svojimi spoluhráčmi na javisku - americkým violončelistom Tomom Corom, kontrabasistom Jaromírom Honzákom, hráčom na krídlovku Františkom Kučerom i dievčenským speváckym zborom Lelky. Pre chorobu neprišla Bittovej staršia sestra, klaviristka Ida Kelarová, ale nahradila ju ich mladšia sestra Regina. Nie však pri klavíri, za ktorý v spoločnej piesni Zelený víneček zasadla Iva, ale ako tzv. fluidum koncertu, sprevádzajúce melódie tanečnými a scénickými kreáciami. V tej istej improvizačne odpálenej ľudovke, ktorá bola spolu s hitovou Uspávankou či s priam nerezovskou kompozíciou Sirka v louži (tá sa stala aj prídavkom) vrcholom večera, sa Regina postavila i k unikátnemu detskému zboru.
Medzinárodne uznávaná alternatívna zmes plačlivého folklóru a ojedinelého muzicírovania i hlasového prejavu Ivy Bittovej zaplavila sálu komorným zvukom, vyludzujúcim sa nielen z huslí, violy a gitár, ale dokresľovaným aj jemnými hrami na vodofón, africkú lýru, perkusie, mušle, koráliky či dokonca do hudby sa zapájajúcim pískaním detských hračiek. Biele CD s pesničkovou ľahkosťou a čierne so zádumčivejšími tónmi sa postupne prelínali a potvrdili mimoriadne silnú koncepciu projektu. Bittová dokáže zo svojho nástroja vyťažiť neuveriteľné poslania - počas Sirky v louži si na husliach zahrá ako na gitare, v stredoveko znejúcej náladovke Churý churůj ich zmení na maličký cimbal a do toho všetkého sa vinú bezhraničné hlasové ekvilibristiky. Nadpriestorové vibrácie obohatí o kórejské masky (v kompozícii Sto let) a blikajúce svetielka svojich čiernych rukavíc i bizarnej pokrývky hlavy, aby napokon zostalo v tichu visieť memento židovského popevku Huljet. Podobnú exkluzívnu záležitosť, ktorej charakter akcia vďaka miestu a atmosfére koncertu nadobudla, si Bratislava tak skoro nezopakuje.
