y o život princezná Diana, a kde pretrhnutá niť jej romániku plného lásky s mladým a bohatým Egypťanom dokonca dokázala niečo horšieho ako revolúciu, totiž otriasť osudom Spojeného kráľovstva. Pre mnohých z poddaných jej bývalej svokry, stále vládnucej britskej kráľovnej, sa po osobnej tragédii Lady Diany londýnska kráľovská rodina zmenila, aj vďaka rozvodu svojich detí z nedotknuteľného symbolu jednoty krajiny a národa, len v nepríjemnú daňovú položku štátneho rozpočtu.
Ale nad Seinou sa tentoraz vďaka kráľovskému Madridu vrátil dospelým priaznivcom tradícií opäť úsmev po tom, čo španielsky kráľ Juan Carlos vydal svoju druhú dcéru Kristínu v katalánskom hlavnom meste Barcelona za baskického hádzanára, ktorého jedinými titulmi sú namiesto modrej krvi olympijské medaily.
Vidíte, hovoria si aj v malebnej bulharskej krčme pri parížskom najstaršom stredovekom moste. Španielsko má sedemnásť provincií, niekoľko jazykov, rôzne zákony aj svojich krvavých separatistov. A napriek tomu vláda kráľa Juana Carlosa a svadby jeho detí dokázali udržať nielen jeho jednotu, ale navyše bez kráľa by sa ani dnešné Španielsko po tvrdej frankistickej diktatúre do modernej Európy a jej demokracie ťažko dostávalo bez krviprelievania! Svadba španielskej princeznej Kristíny dodala nádej, ako som si mohol sám overiť, napríklad práve v bulharskej krčme nad Seinou i bulharskému následníkovi trónu Simeonovi, ktorý žije v Londýne. Na návrat na trón svojich predkov ašpiruje i rumunský kráľ Michal v neďalekej Ženeve. V susednom Rakúsku práve prebiehajúca návšteva belgického kráľa Alberta II. a kráľovnej Pauly nielen pripomína vo Viedni a v Štrasburgu nostalgicky zašlú krásu habsurskej moci, ale ako vo Francúzsku, tak u rakúskych susedov zároveň ukazuje, že i nové demokracie bez kráľov to nemusia mať najľahšie rovnako ako staré republiky. Tá francúzska má namiesto jedného kráľa dve politické hlavy, pravicového prezidenta a ľavicového premiéra, kde keď jeden nariaďuje dopredu, je druhý presvedčený, že krajina ide smerom späť. V rovnakom položení je Rumunsko i Bulharsko. A potom sa nečudujte, že i Budapešť smúti za Habsurgovcami. Aj dnešná Európska únia náhle s prekvapením zisťuje, že jej monarchia, či holandská, či tie severské sú na tom oveľa lepšie. Vládu si volíme a odvolávame, ale kráľ zostáva. Škoda, že ho nemáme, hovoria dnes nahlas Taliani, ktorí sa ocitli bez vlády. No povedzte, nebolo by pod Devínom lepšie, keby tam sedel kráľ? Stále republikánsky Paríž si pritom neustále rád vyťahuje vreckovky pri pohľade na princeznú svojich susedov. Už len preto, že nie je spokojný so svojou republikou. Kráľ predsa nemusí kradnúť, tomu patrí všetko!
Autor: ADOLF BAŠTA, PARÍŽ (Autor je stálym spolupracovníkom SME)
