BRATISLAVA (SME - uj) - Deti, o ktorých sa dospelí, najmä však poslanci a politici často vyjadrujú pateticky ako o našej svetlej budúcnosti a pokračovateľoch našich myšlienok, možno definovať podľa mienky psychológov a sociológov ako najväčšiu menšinu v našej spoločnosti bez akýchkoľvek práv. Vo vedomí spoločnosti stále pretrvávajú všetky feudálne mýty, že dieťa je niečo nesvojprávne, že je majetkom dospelého, prípadne vlastníctvom jedného z rodičov. Jeden a polmiliónovú skupinu detí odvážnejší neváhajú nazvať aj najutláčanejšou menšinou u nás, fenomén, o ktorom sa u nás vôbec nahlas nehovorí. "Situácia s právami detí na Slovensku je paradoxná, hoci SR podpísala už v roku 1989 tri dokumenty v oblasti detských práv a parlament ich ratifikoval, v súčasnosti neexistuje u nás časť legislatívy, ktorá by sa zaoberala deťmi," tvrdí PhDr. Alexander Köver, analytik Linky detskej istoty pri Unicefe. Paragrafy týkajúce sa detí sú roztrieštené v Zákonníku práce, v trestnom práve a v zastaralom zákone o rodine, ktorého novelizácia sa rok čo rok odkladá. Kto by si dal tú námahu a podrobne prešiel všetky naše zákony, nenašiel by ani jednu formuláciu, že dieťa má na niečo právo. Keď sa delí majetok rodičov pri rozvode, neexistuje termín majetok dieťaťa. Dieťaťu nepatrí podľa zákona nič - ani jeho posteľ či písací stôl. V bežnej praxi sa dieťa stáva predmetom, o ktorý sa rodičia handrkujú. "Na Slovensku dieťa nie je aktívnym sociálnym subjektom, ako je to vo vyspelých krajinách, nemožno o ňom hovoriť ako o občanovi, napriek tomu, že Dohovor o právach dieťaťa, ktorý sme podpísali, má úplne inú stratégiu - dieťa je tu charakterizované ako občan," hovorí A. Köver. To znamená, že práva dieťaťa sa dedukujú cez práva a povinnosti rodičov alebo práva zákonných zástupcov, podobná situácia je aj v ostatných východoeurópskych krajinách. "Nepovedal by som, že práva dieťaťa sa nedajú dodržiavať, ale ich výkon je takto veľmi komplikovaný a vzniká veľký rozpor medzi tým, čo je na európskej úrovni a čo je u nás. Chápeme, že treba aproximovať 21 tisíc zákonov z európskej úrovne na našu, ale malo by sa robiť niečo konečne aj v tomto smere. Psychológovia, psychiatri, iné subjekty, venujúce sa deťom, všetci na to veľmi čakáme," potvrdil pre SME A. Köver. Dieťaťu, ktoré chápu niektorí rodičia ako svoje vlastníctvo, je tak vinou nedokonalej legislatívy často veľmi problematické pomôcť - umiestniť ho napríklad do náhradnej rodinnej starostlivosti, ak sa zistí, že je psychicky a fyzicky týrané alebo sexuálne zneužívané. Legalizovať práva dieťaťa môže byť, samozrejme, dvojsečnou zbraňou, v zahraničí sa už viac ráz stalo, že dieťa dalo na súd svojich rodičov, lebo porušili jeho práva. "U nás však dieťa zatiaľ žiadne práva nemá, najprv im ich dajme a potom meditujme, či nás budú vydierať. U nás sa na túto tému ešte nezačalo ani diskutovať," tvrdí Köver.
Autor: SME-uj
