13. novembra 1992 Federálne zhromaždenie ČSFR prijalo ústavný zákon č. 541/1992 Zb. o delení majetku ČSFR medzi ČR a SR. Podľa tohto zákona sa mali deliť nehnuteľné a hnuteľné veci vo vlastníctve ČSFR, štátne finančné aktíva a pasíva federácie, menové aktíva, pasíva i rezervy ČSFR a iné jej práva a záväzky. Ústavný zákon definoval princípy, podľa ktorých sa malo delenie realizovať - princíp územný a princíp podielu počtu obyvateľov, teda pomer 2:1. Poslanci FZ ČSFR zriadili aj komisiu na dokončenie vysporiadania majetku po zániku federácie. Po piatich rokoch, ktoré odvtedy uplynuli, však reprezentácie oboch štátov pri deľbe majetku vo viacerých sporných záležitostiach nepokročili, skôr naopak. Vytvorili sa z nich majetkové gordické uzly.
Najčastejšie spomínaným uzlom je delenie aktív a pasív bývalej ŠBČS. Základným problémom je delenie takzvaných adresných bankových položiek. Pohľadávka českej strany iba v tomto segmente dosiahla výšku 13 mld korún. Za vyššie zadlženie rozpočtu SR vo vzťahu k ŠBČS žiada Praha 5,5 mld - ďalšie finančné požiadavky ČR voči SR vyplynuli z bilancie aktív a pasív voči MMF atď. Celkové pohľadávky Českej národnej banky voči NBS - podľa účtovnej závierky bývalej ŠBČS, ktorej správnosť preskúmala a potvrdila audítorská firma Price Waterhouse - predstavujú sumu 24,8 mld korún.
Aj keď sa česká strana pokúsila získať súhlasné stanovisko SR k výsledkom závierky, bývalý minister financií Július Tóth verbálne uznal oprávnenosť českej požiadavky vo výške 6,7 mld korún. Zvyšná suma, teda 18,1 mld korún, je od roku 1993 predmetom sporu. Slovenská strana spochybňuje samotný princíp delenia aktív a pasív bývalej ŠBČS. Územný princíp považuje v tomto prípade za nespravodlivý a poukazuje na fakt, že české komerčné banky spravovali účty federálneho rozpočtu. Ich zostatky využívali ako úverové zdroje a usmerňovali ich tak, aby z toho profitovala česká ekonomika...
Keďže k 31. decembru 1992 bolo v rezervách bývalej ŠBČS 105 ton zlata, na základe kľúča 2:1 pripadlo z neho Slovenskej republike 35 ton, vrátane zlatých zásob uložených v zahraničí. Účtovne sa už previedli do bilancie NBS, fyzicky je však zatiaľ 15 ton z tretinového objemu zlata uskladnených na území ČR. Česká strana podmieňuje jeho prevoz do NBS uzavretím delenia majetku bývalej ŠBČS, teda akceptovaním pohľadávky ČNB vo výške 24,7 mld korún. Zvláštnou kapitolou je zlatý poklad bývalého slovenského štátu v objeme 4,1 tony, ktorý má SR - podľa predbežnej dohody - získať kúpou za účtovnú hodnotu.
Sporné je aj delenie zisku z výmeny federálnej meny - ČNB uplatňuje voči NBS pohľadávku vo výške niekoľko sto miliónov korún. NBS uznáva, že zisk musí byť predmetom delenia, existujú však dva rôzne výklady, akým spôsobom sa má táto deľba realizovať.
Slovenská strana sa domáha väčšieho podielu z majetku bývalých Československých aerolínií a Československej námornej plavby, ktoré - ako federálne podniky - boli predmetom osobitného spôsobu privatizácie. Sporné sú aj akcie českej Komerčnej banky a slovenskej Všeobecnej úverovej banky. Slovenská strana požaduje, aby sa dodatočnou administratívnou operáciou navodil súlad so zákonom a požaduje aj podiel na novej emisii KB. Zástupcovia ČR s tým nesúhlasia a navrhujú vzájomnú výmenu balíkov akcií. Už v roku 1994 však malo 15 percent akcií KB zhruba o 7 mld Sk vyššiu cenu ako 30 percent akcií VÚB. Delenie akcií KB a VÚB je mimoriadne zložitým právnickým problémom.
Slovenská strana predovšetkým v roku 1993 vznášala požiadavku na náhradu za štátnu vlajku, ktorú si prisvojila ČR i za hodnotu značiek, ktorých imidž spoluvytvárali slovenské ekonomické subjekty, a taktiež náhradu za takzvané federálne know-how. Česká strana sa týmito požiadavkami odmietla seriózne zaoberať.
FOTO: Slovenský a český premiér V. Mečiar a V. Klaus sa v roku 1992 najviac pričinili o rozdelenie federálneho štátu, dodnes sa však nevysporiadali s delením federálneho majetku.
Autor: Foto SME - archív
