Štyridsiaty tretí ročník celoslovenskej prehliadky umeleckého prednesu Hviezdoslavov Kubín prebehol tak nenápadne, že mnohí Kubínčania ho ani nezaznamenali. Iste, umelecké slovo potrebuje komorné prostredie, a nie preplnené štadióny. To však neznamená, že sa má hanblivo ukrývať kdesi v kúte a čakať, či sa nájde niekto, kto si ho všimne. Ťažko je však robiť parádu tomu, kto má na sebe biedne poplátané hábočky. A 43. Hviezdoslavov Kubín sa nám predstavil práve v takejto garderóbe. Už pri predchádzajúcich ročníkoch bolo cítiť, že peňazí sa organizátorom nedostáva. Objavili sa aj úvahy, či Hviezdoslavov Kubín, tak ako všetko, čo vzniklo za totality, celkom nezrušiť. A tak sa mnohí kultúrnici, ktorí by mali byť Hviezdoslavovým Kubínom profesionálne nadšení, správajú k nemu ako k nechcenému dieťaťu. Tomu, kto trochu vidí do zákulisia, je jasné, že za situáciu, v ktorej sa celoslovenská prehliadka ocitla, nenesú vinu Kubín, Hviezdoslav, Kubínčania či priaznivci umeleckého slova. Nakoniec, nikto z menovaných nie je na plagáte uvedený ako organizátor či spoluorganizátor. Hlavným usporiadateľom, ktorý určuje program a hospodári s tou trochou peňazí zo štátnej kasy, je Národné osvetové centrum v Bratislave. Mestské kultúrne stredisko v Dolnom Kubíne je len vykonávateľom. Toto organizačné usporiadanie bolo v paľbe kritiky už pred rokom 1990, ale stará byrokracia prežila aj zmenu režimu. Bratislavčania predsa nemôžu pripustiť, že akísi Kubínčania by dokázali zorganizovať celoslovenské podujatie od A po Z. Radšej ani nevidia, že Trstenčania to s Dilongovou Trstenou, i keď v menšom meradle, už niekoľko rokov dokazujú. A bez veľkých rečí. Národné osvetové centrum by sa malo starať predovšetkým o to, aby miestni organizátori mali čo najlepšie podmienky a dostatok finančných prostriedkov. Z Oravy je ťažko dočiahnuť na kohútiky, z ktorých tečú štátne peniaze. A tie by mali konečne dotiecť tam, kde sa skutočne vštepuje - nielen proklamuje - národné povedomie. ORAVA, Dolný Kubín
Žobrák Vinco nerobí, a zarobí
Svojráznou figúrkou, ktorá odnedávna "zdobí" pešiu zónu Levíc, je žobrák, sediaci pravidelne (jednu nohu pod sebou) na špinavom chodníku pred stávkovou kanceláriou Niké či na lavičke na Ulici Ivana Kraska. Zarastený muž v ošumelom háve púta pozornosť okoloidúcich bez toho, aby niekoho obťažoval. Do obdratej, od častého nosenia zamastenej čiapky, do ktorej sám vhodil zopár mincí ako lákadlo pre okoloidúcich, mu občas ktosi prihodí nejaké zvyšné drobné. Nie je to veľa, ale - ako sám povedal - za polhodinu mu vynesie päťdesiatku. A to mu na deň stačí... Kto sa vlastne skrýva pred verejnosťou pod pláštikom letargického žobráka? Muž s prezývkou Vinco sa občianskym menom volá Vendelín Garaj a je rodákom z Hontianskych Trstian, kde má spolu s bratom aj dom. Na kus reči bol ochotný ísť len v tom prípade, ak ho pozveme na pivo. Stalo sa. Muž so zvyškami gulášovej polievky na brade však mal ťažké srdce takmer na každého, v kuse hlasno nadával, a tak vzbudzoval až nepríjemný záujem okolosediacich. Okrem iného aj na to, že "sa už dosť narobil pre túto republiku a nikdy v živote nečakal, že bude sedieť na ulici". Podľa jeho verzie si odsedel štyri roky v "krimináli", no nie on bol na vine, ale odniesol si to za druhých. V Uránových baniach Příbram mu vraj pritom robili spoločnosť kardinál Korec a český prezident Havel. "Basu" však mal panskú, lebo sa motal okolo hrncov, robil kuchára. Napriek tomu, že nechcel povedať veľa o sebe, "pretože viem, na čo ti to je", priznal, že je vdovec, no z troch detí už nemá na staré kolená ani jedno pri sebe. Syn je na Morave, druhý aj dcéra vo Zvolene. "Keď mi žena zomrela, mala dcérka 12 rokov..." Chytí sa za srdce, ako by ho pri ňom pichlo, a posťažuje sa: "Mal som dievča, a už nemám. Dnes ma už nik nechce." LEVICKÝ HLÁSNIK
(Príspevky sú krátené)
