Bratislavské hudobné slávnosti (BHS) 1997 dnes o 20.00 h v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie ukončí koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu a Slovenského filharmonického zboru s americkým dirigentom Georgom Cleveom. Ponuku zahraničných symfonických telies uzavreli už v utorok Mníchovskí symfonici, ktorých vystúpenie potvrdilo, že po francúzskych rozhlasových filharmonikoch s M. Janowským, Bamberských a Budapeštianskych symfonikoch s H. Steinom a T. Vásárym, znamenajúcich dominanty festivalu, už žiadne prekvapenie nepríde. Na väčší počet hosťujúcich ansámblov, schopných konkurovať európskemu nadpriemeru - zámerne nehovorím o špičke, pretože tú nereprezentujú ani spomenuté orchestre - si Bratislava za dnešnej situácie nemôže trúfnuť. Ani dramaturgia sa tentoraz neblysla: takmer chýbali klaviristi, absentovali veľké oratoriálne opusy, piesňové recitály, nehovoriac o opere, opäť figurujúcej na plagátoch iba symbolicky. Nebyť predtermínového koncertu E. Grúberovej, na BHS by sme asi skoro zabudli.
Tak to bude asi v prípade Mníchovských symfonikov na čele s Ivanom Anguélovom, ktorí sa síce v Brahmsovej 4. symfónii rozohrali na hornú čiaru svojich možností, veľkolepej skladbe však príliš veľa náladových a zvukovo farebných odtieňov nevenovali. Pre publikum bol atraktívny Paganiniho Husľový koncert a mol, kde Minčo Minčev občas ohúril technickou ekvilibristikou, občas mu zasa pokus o brilanciu skĺzol do "šmíry". K tomu však obsahovo prázdne dielo i provokuje. Ešte pred týmto koncertom sa na pódium vrátila Slovenská filharmónia, aby s ruským dirigentom Fiodorom Gluščenkom a mladým talianskym klaviristom Pietrom de Mariom uviedla Brahmsov 2. klavírny koncert. Bol to neafektovaný, lyricky subtílny Brahms, technicky spoľahlivý a korešpondujúci s charakterom diela. Večer kulminoval Sibeliom a otvoril ho predohrou Allegro festivo Pavol Bagin, ktorý podobne ako o deň neskôr sa predstavujúci Ladislav Burlas (Pamiatke Šostakoviča) patrí k staršej generácii skladateľov. Tá sa tohto roku voči svojim mladším kolegom, aspoň pokiaľ ide o večerné termíny, nezachovala príliš otcovsky. Slovo jednoducho nedostali. Ešte šťastie, že obidve spomenuté partitúry sú zaujímavé a profesionálne na festivalovú pôdu patria. Burlasovho diela sa chopil Pražský komorný orchester, teleso vysokých kvalít, ktoré bolo partnerom huslistovi D. Berlinskému v Mendelssohnovom koncerte a okrem predohry k Rossiniho Tancredovi sa zablyslo najmä vo vynikajúco prednesenej Sinfoniette La Jolla od Bohuslava Martinů.
Autor: PAVEL UNGER (Autor je spolupracovníkom SME.)
