, víťazstvami, ale aj príhodami, ktoré nezapadli prachom, ale dodnes sa rozširujú medzi priaznivcami dostihov.
Za kuriozitu možno považovať skutočnosť, že prvým koňom zo slovenskej stajne, ktorý sa postavil na štart Veľkej, bol v roku 1947 arabský čistokrvný žrebec 495 SHAGYA VII zo Žrebčína Topoľčianky. Aj napriek pádu dostihy dokončil a do cieľa docválal na deviatom mieste, pritom o rok bol ešte úspešnejší, lebo skončil štvrtý. V jeho sedle bol po oba razy amatérsky jazdec Pavol Kováč.
V tom čase boli zásluhou skvelého hipologického odborníka Emila Šulgana najlepšie slovenské prekážkové kone v topoľčianskom žrebčíne. Patril k nim aj polokrvný ryšavý žrebec 19/51 FURIOSO XIV, ktorý v sedle s P. Kováčom dosahoval skvelé výsledky. Jeho stály jazdec sa však pred Veľkou zranil, takže tréner musel pohľadať náhradu. Vybral si Jozefa Čajdu, s ktorým potom v Pardubiciach zažil nemálo "radostí". O Jožkovi bolo známe, že si rád vypije. Aby mu v tom aspoň v meste medovníkov E. Šulgan zamedzil, zavieral ho po tréningoch do maringotky, pred ktorej dverami počas zvyšku dňa vysedávala jeho manželka pani Magda. Večer sa do maringotky nasťahoval tréner, ktorý jazdcovi do omrzenia opakoval taktiku, akú má dodržať v dostihoch. Ako sa ukázalo neskôr, toto "školenie" malo význam, lebo Čajda zvíťazil.
Voľakedy sa turfmani, ktorí počas Veľkej zavítali do Pardubíc, sústredili do miestneho hotela Zlatá štika. Nebolo to inak ani v roku 1969. V jej predvečer sedel vtedajší riaditeľ motešického plemenárskeho ústavu v reštaurácii a okolosediacich poučoval: "Súdruhovia, zajtra Veľkú vyhrá náš kôň." Mal na mysli MOHYLU alebo LUKAVU. Po dramatickom súboji bol prvý v cieli ryšiak KOROK v sedle s Václavom Chaloupkom. Žrebec reprezentoval stajňu Státního statku Židlochovice, čo však motešickému riaditeľovi nevadilo, aby rezko zbehol z tribúny a pri dekorácii sa postavil vedľa Moravákov. Akosi pozabudol na to, že im žrebca s vrodenou vadou prednej nohy (ktorý neskôr Veľkú vyhral ešte dva razy) pred štyrmi rokmi predal za mäsovú cenu...
Do roku 1992 sa Slovákom v Pardubiciach nepodarilo na Veľkej dosiahnuť "čisté" víťazstvo, čiže aby kôň pochádzal z domáceho chovu a aj jazdec v jeho sedle bol Slovák. Topoľčiansky FURIOSO totiž pochádzal z moravského žrebčína v Houstoni, prešovský NESTOR z českých Kladrúb nad Labem, šamorínsky LANCASTER z moravských Napajediel a v sedle motešickej LIBENTINY zase triumfoval český amatérsky jazdec Karel Zajko. V spomínanom roku sa však slovenský turf konečne dočkal.
Mladý talentovaný jazdec Jaroslav Brečka sa koncom osemdesiatych rokov zamiloval do motešického hnedého valacha QUIRINUS-a. Na rovinách tento koník nedosiahol nikdy žiadne úspechy, a pretože často laboroval na rôzne zranenia, nebol veľmi použiteľný ani na stíploch. Keď sa jeho majitelia - družstevníci v Borskom Mikuláši po roku 1989 rozhodli, že zlikvidujú chov koní a zrušia dostihovú stajňu, ocitol sa QUIRINUS na zozname zvierat určených na utratenie. Jaro Brečka sa však zaťal a na smrť odsúdeného koníka si prenajal. Z Búrov ho previezol k družstevníkom do Senice a s láskou sa mu začal venovať. Do salámy určený štvornohý tvor sa potom svojmu záchrancovi vrchovato odvďačil: V nedeľu 11. októbra 1992 s ním vyhral 102. Veľkú pardubickú steeplechase!
Žiaľ, nedeľné slávne dostihy budú po päťdesiatich rokoch bez účasti slovenských zástupcov. Je to dôsledok neradostnej skutočnosti, že príprave stípliarov sa u nás, až na malé výnimky, ktorými sú tréneri Ladislav Kubišta a Jaroslav Brečka, cieľavedome nikto nevenuje. V dôsledku nízkych dotácií zanikli ešte v nedávnej minulosti úspešné tréningové centrá v Šamoríne, Motešiciach, Topoľčiankach, Leviciach, Senici, Borskom Mikuláši, Šuranoch, Holíči, Šali a inde, takže prekážkové dostihy na Slovensku živoria.
Je to škoda, lebo naši stípliari voľakedy prispievali k dobrému menu slovenského turfu!
