To, že život profesionálneho trénera nie je med lízať, nie je žiadnou novinkou. Nielen u nás, všade vo svete, ak "bossovia" nie sú spokojní s výsledkami svojho družstva, prvý letí tréner. Vraví sa tomu metóda zázračného prútika. Tentoraz si však svoj kufor zbalil kormidelník mužstva, ktoré bolo po troch kolách najvyššej súťaže bez prehry na jej čele a až potom podľahlo (veľmi tesne) na ihrisku súpera patriaceho do elity. A to už je predsa len jav menej obvyklý. "Je to pravda," prisviedča Miroslav Rehák, ktorý ešte v sobotu sedel na bratislavských Pasienkoch na lavičke basketbalistov Lučenca v stretnutí s Interom. "V utorok sme si po vzájomnej dohode s vedením povedali, že bude lepšie, keď sa naše cesty rozídu. Príčinou sú diametrálne odlišné názory na basketbal medzi mnou a mecenášom lučeneckého klubu Jaroslavom Ďurčenkom, ktoré vyvrcholili po poslednom stretnutí s Interom." Na oživenie pamäti, Lučenec v ňom prehral o jediný kôš 72:74. M. Rehák, jeden z najuznávanejších basketbalových odborníkov u nás, bývalý reprezentačný tréner, pôsobil v Lučenci od 1. augusta. Teda dva mesiace (čo tam po zásadách pedagogického, v tomto prípade tréningového procesu) a jeden neúspech stačili na to, aby sa funkcionári "rozlúčili" s trénerom, ktorého si predtým, iste starostlivo a po dlhej úvahe, vyhliadli.