Disponovali 500 lôžkami v 112 izbách, ktoré boli zväčša obsadené. Návštevníci, patriaci k uhorskej smotánke, popíjali vodu z minerálnych prameňov, kúpali sa v kamenných vaniach, v ohriatej vode zo svetovej rarity - Herlianskeho gejzíru. V Herľanoch sa úspešne liečili zažívacie a dýchacie orgány, žalúdočný katar a ženské choroby.
"To všetko je už minulosť. Prítomnosť je, žiaľ, úplne iná. A budúcnosť? Kto vie..." Starostka Herlian Marta Bogdanovská nehýri optimizmom. Pravdupovediac, ani sa jej nečudujem. Perspektíva obce stojí predovšetkým na existencii svetovej rarity, Národnej prírodnej pamiatke - Herlianskom gejzíre. Bez neho sa stane jednou z tých zabudnutých dier, kde líšky dávajú dobrú noc.
Keď v roku 1870 začal vŕtať banský inžinier Viliam Zsigmondy artézsku studňu, ktorá mala zabezpečiť dostatok liečivej minerálnej vody, možno ani netušil, čo sa v hĺbkach skrýva. Keď sa dostal 172 metrov pod zem, prúd vody vytryskol do výšky 4 metrov. Prvá erupcia trvala 5 minút. Ďalšia erupcia nasledovala z hĺbky 275 metrov. Bola vraj taká silná, že prerazila strechu vrtnej veže vysokú 20 metrov. Keď vrt dosiahol hĺbku 330 metrov, gejzír eruptoval neprestajne 10 dní do výšky 112 metrov. V. Zsigmondy ukončil práce v hĺbke 404,5 metrov. Do 351 metrov vrt zapažili rúrami s vnútorným priemerom 10,3 cm. "Intervaly erupcií boli spočiatku 8 až 9 hodinové. V roku 1980 sa erupcie opakovali zhruba každých 26 hodín, v súčasnosti sú intervaly okolo 32 až 34 hodín, v zime ešte dlhšie. Aj výška gejzíru klesá. V súčasnosti strieka do výšky okolo 20 metrov. Neveští to nič dobré," hovorí starostka. Dvakrát do roka voda vyjde na povrch, ale gejzír neeruptuje. Akoby mu s pribúdajúcimi rokmi ubúdali sily. "Pred každou erupciou sa najskôr začne valiť voda z rúr, ktoré slúžili ako vývod počas rekonštrukcie vonkajšej časti gejzíru v osemdesiatom roku. Ale vývod bol po ukončení rekonštrukcie uzavretý. Voda vyviera aj spopod dlažby v okolí ústia gejzíru. Pravdepodobne 150-ročné rúry už doslúžili, sú skorodované, bolo by treba urobiť prieskum, pripraviť projekt a pustiť sa do opravy. Všetko však akosi spí..."
V roku 1995 inicioval Okresný úrad životného prostredia rokovanie o súčasnom stave a perspektívach Národnej prírodnej pamiatky Herlianskeho gejzíru. Na jeho základe odborníci z Technickej univerzity v Košiciach navrhli postup pri určení diagnózy pacienta - stav vrtu a jeho priechodnosti. Keďže sa nepodarilo nájsť firmu, ktorá by disponovala špeciálnou videotechnikou, museli siahnuť po geofyzikálnych meraniach. Tie zistili, kde je zrada. Vrt je v hĺbke 19,4 metra nepriechodný. Rámcový návrh prieskumných prác hodnotiacich geologické činitele pre rekonštrukciu Národnej prírodnej pamiatky Herliansky gejzír predpokladal aj permanetné pozorovanie gejzíru počas jedného kalendárneho roka v každom klimatickom období. "Pozorovania sme chceli riešiť v rámci verejno-prospešných prác prostredníctvom brigádnikov. V marci 1996 som požiadala úrad práce o vytvorenie troch pracovných miest na režimové pozorovanie. Žiadosť bola zamietnutá. Vraj fond zamestnanosti znížil počet pracovných miest, na ktoré som žiadala príspevok," hovorí starostka. V odpovedi z 26. 4. toho istého roka sa píše, že dôvodom zamietnutia žiadosti sú "obmedzené finančné prostriedky na aktívnu politiku zamestnanosti. "Všetko sa zdalo byť nádejné až do nového územno-správneho členenia. Okresný úrad životného prostredia cieľavedomo pracoval na záchrane gejzíru. Po novom územnosprávnom členení však úrad zrušili, stal sa len oddelením na okresnom úrade štátnej správy, ľudia sa vymenili a všetko sa ocitlo na mŕtvom bode. Opäť, nanovo budem musieť klopať na dvere, búchať po stole, aby sa s tým niečo začalo robiť. Nechápem - veď gejzír svojou jedinečnosťou ďaleko presahuje hranice obce, okresu, kraja ba dokonca štátu!"
Starostka Marta Bogdanovská je Herliančankou do špiku kosti: "Mám tu hlboké korene. Vyrástla som v dome hneď oproti gejzíru. Po každej erupcii akoby sa vymenil vzduch. Aj moje deti tu ostali žiť. S vnúčatami obdivujeme gejzír, chodíme sa k nemu nadýchať sviežeho vzduchu. Je tu naozaj mimoriadne zdravé prostredie. Navyše - atraktívne nielen pre turistov, ale aj poľovníkov, hubárov, milovníkov prírody. Lenže čo z toho, keď v podstate niet sa kde ubytovať, naobedovať, dať si šálku čiernej kávy... Ide to veru dole vodou." Hotel Gejzír s kapacitou 80 lôžok v dvojposteľových izbách a s reštauráciou pre rovnaký počet ľudí je tretí rok mimo prevádzky. Okná sú zadebnené, visí na nich len upozornenie, že objekt stráži pes, okolie zaburinené. Hotel Dopravár s basketbalovým a detským ihriskom, vlastným parkoviskom a záhradou s ovocnými stromami poskytoval v 19 dvoj a trojposteľových izbách a v jednom apartmáne spolu s prístelkami ubytovanie pre 66 osôb, reštaurácia mala kapacitu 55 stoličiek, návštevníci si mohli posedieť v snackbare, kaviarni, na letnej terase. Aj to už patrí minulosti. Rok je hotel zavretý, párkarát so doň vlámali, vandali zničili, čo sa dalo.
"Prišli k nám lekári z Košíc s vynikajúcim projektom, ktorým chceli oživiť kúpeľnú tradíciu Herlian. Založili eseročku Herliansky kostihoj. V podstate chceli komplexne riešiť využitie Herlian z medicínskeho hľadiska. Z hotela Gejzír malo byť sanatórium, ktoré by slúžilo na preventívne pobyty proti ochoreniam kostí a na poúrazové stavy. Počítali s využitím minerálnych prameňov, ale aj vody z gejzíru. Tá totiž vyteká do potoka, pritom analýzy preukázali jej liečivé vlastnosti. Podľa územného plánu sme ju mali zachytávať do bazénu. Lekári usporiadali aj stretnutie so zástupcami bánk. Nikto však nebol ochotný podporiť tento projekt a poskytnuť im úver," hovorí starostka.
Rozpočet obce je minimálny, nezamestnanosť maximálna. Mladí ľudia chodia za prácou väčšinou do miest, pretože poľnohospodárstvo, donedávna hlavný zdroj obživy, je v kóme. Podnikatelia sa Herľanom vyhýbajú - v obci nie je kanalizácia, plyn, verejný vodovod je napájaný povrchovým odberom z potoka. Objavujú sa priesaky zo žúmp, takže vodu z prameňov neodporúčajú piť. Kvôli gejzíru je v obci zakázané vŕtať či kopať nové studne. "A pribudol ďalší problém. Domový odpad vyvážame na skládku do Bohdanoviec. Sú to obrovské náklady. Teraz sme dostali výpoveď. Pritom nie je ešte ani vytypované nové územie, na ktorom by mala vyrásť nová skládka..."
Chudák Viliam Zsigmondy, ktorý pred viac ako 120 rokmi gejzír vyslobodil z hĺbky zeme, sa asi v hrobe obracia. Turisti, keď sa im pošťastí gejzír predsa len vidieť, len nechápavo krútia hlavami, domáci nadávajú, až sa okolité lesy zelenajú. A starostka? Tá by sa vo svojej bezmocnosti a hanbe najradšej pod zem prepadla. Nuž a okres, kraj, štát? Národná prírodná pamiatka akoby im bola ukradnutá. Ešteže ju ako poklad nezakopali...
