zite a v Bratislave (1932) pôsobil ako profesor v Martine. Po prezenčnej službe učil na Masarykovom gymnáziu na Grösslingovej ulici v Bratislave, v rokoch 1937-38 študoval slavistiku v Poľsku a rok v SHS (Juhoslávii), kde spracoval Barokový slavizmus ako habilitačnú prácu. Už od roku 1933 vydával svoje literárne vedecké práce: Výber zo súčasnej lyriky, Poézia Ivana Kraska, Odmlčaný básnik Ivan Gall, štúdie o Jesenskom a moderne, kritiky o poprevratových básnikoch (Lukáč, Smrek, Novomeský, Beniak, Dilong). Zistil pramene prísloví D. Sinapia (Neoforum latino-slavonicum 1940), vydal Vznik, vývin a verzie Kollárovej rozpravy o literárnej vzájomnosti (1943), Poetiku pre slovenské stredné školy. Po skončení II. svetovej vojny: Jankovi Jesenskému, Osudy Janka Kráľa, Básnik Juraj Zábojník, Puškin v slovenskej literatúre, Štefan Moyzes a Chorváti, Dejiny slovenskej literatúry, Historické piesne, Perečko belavé, červený dolomán, Sloboda a láska (lyrika - preklady z Puškina), Poltava (epika)... Od roku 1963 Ján Kollár, básnik a Slovan, zo srbčiny preložil Pri studni, z chorvátčiny Smrť Smail-agu Čengijiča, z nemčiny El hakim, Novely o láske, Christiana. Centrom jeho vedeckých štúdií bolo obdobie 1770-1850 (Kollár, Šafárik, Moyzes, Hollý, Tomášik, Kuzmány, S. Chalupka, Sládkovič, Kalinčiak, Kráľ, Botto, Palárik, Záborský, Štúr, Hurban a Hodža). Ako slavista vydal výber štúdií Zo slovensko-slovanských literárnych vzťahov a kontaktov, básne Janka Čajaka (1979). Celkovo vydal vyše 40 literárnokritických diel, 17 kníh, 20 prekladov, na konferenciách vypracoval 1300 štúdií doma i v zahraničí. V roku 1990 vydal knihu svojich študentských básní Smädné letá. Od roku 1946 do 1963 pôsobil v Martine v Matici slovenskej, potom do roku 1979 v Slovenskej akadémii vied v Bratislave, odkiaľ ako 72-ročný odišiel do penzie. Spolupracoval aj pri scenároch k historickým filmom... Svojej celoživotnej láske - literatúre sa neprestal venovať ani pri svojom významnom životnom jubileu.