Slovenská futbalová Superliga je 'super' len v názve a iba dodržiavanie pravidiel slovenského pravopisu je jedinou prekážkou v tom, aby sme jej neprisúdili pri pohľade na trávniky zaslúžene malé "s". Z týždňa na týždeň pripomína dohárajúcu cigaretu, ktorá sa závratnou rýchlosťou blíži k vatovému filtru. A ten pri horení zvykne pekne smrdieť. Ak to necítia zväzoví a kluboví funkcionári, rozhodcovia, tréneri, hráči, potom diváci celkom určite áno. Práve oni vyslali v ôsmom kole prvý varovný signál. Na štadióny ich totiž v najfutbalovejšom počasí jesene prišlo doteraz najmenej - osem zápasov víkendového kola videlo prvýkrát v súčte menej ako tridsaťtisíc ľudí. Presne 26 590, čo dáva priemer na jeden štadión 3323 duší. Z bratislavského Tehelného poľa odchádzali s penou na ústach a prirovnaniami typu hrôza, bieda, katastrofa, úbohosť, komédia, fraška... Slovan im hrou a predvedeným výkonom namiesto zážitku riadne otrávil slnečné nedeľňajšie popoludnie. Ten istý divák už videl priepastný rozdiel v hre Chelsey a Slovana, v hre Feyenoordu a Košíc, v hre Európy a Slovenska. Ale každý týždeň sleduje aj to, že naši ligoví futbalisti pretrvávajúcou pomalosťou, nedokonalou technickou vybavenosťou, bežeckou ťažkopádnosťou, šprintérskou neochotou a vo viacerých prípadoch aj všeobecnou pohodlnosťou tento stav podporujú a teda aj prehlbujú. Presne v duchu u nás už zabehanej formulky - ak to nám, hráčom, dlhšie nepôjde, ako prvý aj tak poletí tréner. Konkurencie v mužstvách niet, schopnej náhrady za zranených či vykartovaných takisto, čím stúpa takmer neotrasiteľná sebaistota každého, aj podpriemerného jednotlivca. Superliga je na superúpadku...