Ruský prezident Boris Jeľcin sa 2. apríla objal a pobozkal s hlavou Bieloruska Alexandrom Lukašenkom po podpise zväzovej dohody upravujúcej vzťahy Ruska s bývalým sovietskym susedom. Šesť mesiacov potom kremeľský vodca ťažko a verejne urazil Lukašenka, keď mu v poslednej chvíli odoprel oficiálnu návštevu Ruska. Atmosféra medzi Moskvou a Minskom je momentálne na bode mrazu, takže ruské médiá našli paralely s postojom Kremľa voči Čečensku, hoci ide o dve celkom odlišné situácie. Čečensko, oficiálne ešte vždy súčasť Ruska, sa chce odtrhnúť, zatiaľ čo Bielorusko, nezávislé od roku 1991, túži po bližšej integrácii.
Rozpory majú oveľa hlbšie príčiny, než len Jeľcinov jasný cieľ prinútiť Lukašenka oslobodiť Pavla Šeremeta, bieloruského novinára pracujúceho pre ruskú televíziu. Záujmy Kremľa vo vzťahu k Bielorusku sa prejavujú aj pokusmi získať vplyv v rámci sovietskeho impéria a nájsť si spojencov proti rozširovaniu NATO v Európe. V hre je však viac než iba zahraničná politika a obrana; svadba s Bieloruskom je silne previazaná s vnútornou politikou Ruska a s bojmi o Jeľcinovo následníctvo. Jeľcinovo dvorenie autoritárskemu Lukašenkovi vyvrcholilo v rámci predvolebného boja v roku 1996. Vďaka tomu, že sa predvádzal v úlohe obnovovateľa Sovietskeho zväzu, sa Jeľcin vyhol paľbe kritiky svojich komunistických a nacionalistických oponentov. Obranný zväzok, v rámci ktorého Bielorusko prevádzkuje systémy včasného varovania a protivzdušnej obrany, posilnil ruský vojenský vplyv na poľských hraniciach práve vo chvíli, keď starí členovia Varšavskej zmluvy podpisujú zmluvy s odvekým nepriateľom - NATO. V ekonomickej oblasti však existuje niekoľko nevýhod pre Rusko v rámci colnej únie s Bieloruskom, v ktorom zaostáva ekonomická reforma, a ktoré dlhuje Rusku 200 miliónov dolárov za plyn. Ruskí ekonomickí reformátori, ktorých vplyv teraz stúpa, nikdy nevenovali veľa času drahým snom o integrácii so západným susedom. Prvý podpredseda vlády Boris Nemcov minulý týždeň prirovnal Bielorusko ku komunistickým zaostalcom - Kube a severnej Kórei. Vzťahy s Bieloruskom sa tiež stali skúškou sily pre rozhádané frakcie v rámci ruskej elity. Niektorí konzervatívci vidia dokonca v Lukašenkovi potenciálneho nástupcu Jeľcina, keby sa zväzok stal skutočnosťou aj napriek opovrhovaniu zo strany liberálov.
Arkadij Mošes, bieloruský odborník pôsobiaci na Moskovskom európskom inštitúte, odmieta narážky na "čečenský scenár". "Faktom je, že asi 70 % Bielorusov chce zväzok s Ruskom. Čečenci sa chcú odtrhnúť," povedal. "Veľká časť konfliktu spočíva v osobnostiach. Nakoniec sa ekonomické vzťahy budú naďalej rozvíjať a Moskve sa podarí donútiť Lukašenka, aby sa pustil do ekonomických reforiem."
Zdá sa však, že zväzok ešte nejaký čas ostane tŕňom v päte, aj keby Šeremeta Bielorusko prepustilo a vzťahy sa zlepšili. Za rétorikou sa totiž skrývajú rozdielne vízie budúcnosti Moskvy a Minska. Lukašenko by si želal zväzok, kde by mal rovnaké postavenie ako Jeľcin, akýsi spoluprezident zjednoteného štátu, no kremeľská predstava integrácie je absolútne odlišná. Analytici tvrdia, že Rusko môže raz pohltiť Bielorusko ako ďalší región, no nikdy ako rovnocenného partnera.
