Bola raz baletka a volala sa Stela. Priezvisko nie je dôležité: aj tak ho niekoľkokrát zmenila, aj tak by vám nič nehovorilo. Nebola to ani primabalerína, ani nijaká slávna baletka. Bola to však spoľahlivá tanečnica, bez akých sa nezaobíde nijaké predstavenie. Bola a potom už nebola. Odtancovala si svoje. Kráčala prázdnym námestím, ktoré sa podobalo na tanečnú sálu. Len zrkadlá naokolo chýbali. Stela sa pozerala do skiel výkladov a dávala si pozor, aby kráčala predpisovo, tak ako má kráčať baletka, aj keď je už vo výslužbe. Prechádzala z jedného zrkadla do druhého a v každom videla kúsok svojho života. Jej život sa nezačal prvým krokom, ale prvou tanečnou figúrou. Až vtedy, keď sa postavila na prsty, sa postavila na vlastné nohy. Veľmi skoro zbadala, že stáť na vlastných nohách znamená stáť na vlastných prstoch.

Z domu odišla ako dieťa s veľkými očami a dlhými, tenkými nohami. Mala hrdzavé vlasy a pehy aj na kolenách. Bolo jej tam tak krásne a smutno, že odvtedy sa pri každej kráse rozplakala a pri každom smútku sa cítila krásne. Chodievala domov ako na návštevy a odvtedy ten stratený kľúčik hľadala. Sťahovala sa z garsónky do garsónky, z bytu do bytu, z lásky do lásky, tancovala na vlastných svadbách a plakala na vlastných pohreboch. Opúšťali ju, opúšťala ona. Jej život bol mierne rýchly, allegro moderato. Niekedy žila na dve doby, inokedy zas vo valčíkovom tempe. Raz-dva-tri, raz-dva-tri... A predsa bola šťastná. Bolievali ju nohy, bolel ju život, bolel ju potlesk, ale bola šťastná. Tancujúce dievčatko vtancovalo do zrelých rokov ženy.

A práve vo chvíli, keď sa okolo v nej všetko rozkrútilo vo vírivom tanci, vo chvíli, keď orchester v jej duši burácal finále, keď cítila, že sa stáva motýľom, ktorý už-už vzlietne, keď bola Salomé, ktorá tancuje svoj tanec života a smrti, práve vtedy pohyb ustal, hudbu ktosi uťal a ona stáť na prstoch na prázdnom námestí. Baletka Stela vošla do parku. Kráčala po suchom lístí, vznášala sa v ňom a pretancovala si všetky kroky, všetky figúry, ktoré jej ešte ostali v nohách. Nohy ju zaviedli k jazierku, na ktorom plávali labute.

Bola jeseň, čas, keď odleteli všetky vtáky, ktoré ešte nezabudli lietať. Baletka sa nahla nad hladinu a videla v tom zrkadle seba, ako tancuje svoje najkrajšie predstavenie, svoj tanec na hrane... Odvtedy ju nikto nevidel. Mnohí sa nazdávali, že skončila ako iné baletky v.v., na sekretariáte nejakej firmy alebo ako učiteľka tanca. Možno to bolo tak a možno nie. Isté je len to, že od toho dňa plávala v jazere nová labuť, ktorú tam predtým nikto nevidel.