rozhodcov, ktorí sme presne vedeli, komu bolo treba prihrať, koho vystriedať, čo odpískať... Futbal bol zdanlivo nemastný-neslaný, ale pre mňa veľmi poučný. Videli sme totiž všetci naozajstných profesionálov. Už rozcvička Španielov bola pre mňa zážitkom. Španieli trénovali kolektívne pod vedením trénera Clementa. Bolo to aj trochu komické, ako naraz vyskakovali, vysoko dvíhali nohy, spätkovali... Hotová paródia na armádne rozcvičky na buzerplaci! Potom nám to však došlo: v zápase proti našej reprezentácii nastúpila dobre fungujúca futbalová mašina, jedenásťvalcový, kvalitne namastený motor. Motor fungoval bez zaškrípania: keď bolo treba, pridal na obrátkach, keď išiel dolu brehom, vyhodil rýchlosť... Tých mládencov hra tešila, mali pasiu z kombinácií, prihrávok... Pohybovali sa ľahko, skoro až baletne. Pretože zďaleka nesiahli na dno svojich síl, mohli vychutnávať futbal. Zhodou okolností sme v antikvariáte Fontes kúpili Brankárove spomienky Seppa Maiera. Píše v nich: "V profesionálnom futbale sa ani po rokoch nestráca radosť z hry, z pohybu, z merania síl. Bez tohto prístupu by sa nikto z nás nestal naozaj dobrým futbalistom." V poslednom čase sa mi zdá, že čoraz viacej z nás stráca radosť z hry. Drieme, makáme, silíme sa, a tá ľahkosť, pasia, nadšenie sa vytratili. Aj preto je užitočné z času na čas sa pozrieť na tých, čo to vedia. Na naozajstných profíkov.