Organizátori Divadelnej Nitry `97, najväčšieho festivalu divadla na Slovensku, ktorý sa skončil v stredu, sa zrejme pri zostavovaní programu riadili dobre známym "najlepšie nakoniec". Posledný deň publikum výborne naladilo hneď pražské divadlo Buchty a loutky s bábkovým prevedením Príbehu??? človeka. Protagonisti s "prkenným image a la Jiří Šlitr" za pomoci papundeklových kulís, "vypelichaných" macíkov, otlčených "pimprliat" ukázali, aký prístup si zaslúžil "socrealizmus", ktorý pre falošný pátos a násilné heroizovanie robil i skutočným hrdinom medvediu službu. Recesistická paródia je zmesou "kameňákov" servírovaných však tak šarmantne, že by nemala uraziť. Aj keď na tvorcov čaká previerka tolerancie, sú vraj s kusom pozvaní na jeden ruský festival. Súdiac podľa reakcií nitrianskych festivalových hostí z bývalého Sovietskeho zväzu, veľký strach mať nemusia. Prinajhoršom to vyžehlia tie "stakančeky" vodky ponúknuté divákom na záver.
V stredu sa v Nitre hral aj Les divadla Astorka, inscenácia, ktorá v ankete Dosky získala cenu za scénografiu, réžiu i najlepšiu hru minulej sezóny. Hľadisko i uličky boli nabité (a zostali i po prestávke), publikum skvele reagovalo a odmenilo hercov búrlivým potleskom i vstaním zo sedadiel na konci predstavenia. (K hre sa podrobnejšie vrátime zajtra.) Z Lesa sa publikum presunulo do zasnežených petrohradských ulíc. Tu, v záľahách snehu a neustáleho chumelenia odohrával sa romantický príbeh Lermontovovej Maškarády. To, čo divákom predviedlo vilniuske Malé divadlo, doslova vyrážalo dych. Toľko nápadov, ktoré ponúkol režisér Rimas Tuminas v jednom predstavení, nezozbiera nejeden režisér za celý tvorivý život. Málokedy sa v divadle zažije toľko krásy kombinovanej s nápaditým humorom. Odviazanosť karnevalového veselenia i bujarosť z čerstvo napadaného snehu dávala možnosť na desiatky skečov. Na javisku sa korčuľovalo, tľapkali a valili snehové gule, obrí kapor vystrkoval nos z ľadovej rieky. Sršali ohňostroje a mŕtvicou ranený kartár sa zjavoval na najnepravdepodobnejších miestach, ako keď kúzelník vyťahuje prekvapeným obetiam karty z vrecka či ucha. A do toho veselia dráma žiarlivosti, ktorá zabije belostnú Ninu. V bielych baletných piškótkach, vznášajúc sa na špičkách naozaj ako vločka v metelici, premenila sa na mĺkvu mramorovú madonu. Romantický hrdina príbehu je konfrontovaný s prostým šťastím sluhu - prostáčika, ktorý vo svojej najväčšej snehovej guli odvalí všetkých tých prešpekulovaných ľudí z vyššej spoločnosti. A všetky emócie a vizuálnu krásu len umocňuje Lermontovov verš. Klobúk dolu pred vilniuskym divadlom.
A ešte raz sa nejednému účastníkovi Nitry žiadalo na tomto festivale sňať klobúk z hlavy. Pred festivalovou riaditeľkou Darinou Károvou. Keď sme na začiatku festivalu písali, že publikum ju za jej buldočie úsilie o víťazstvo divadelného zdravého rozumu privítalo spontánnym potleskom i bravo, na záver pred ňou obria sála Divadla A. Bagara povstala ako jeden muž. Napriek tomu, že oficiálna kultúrna moc nemá o podujatie záujem, že organizátorom stále chýbajú peniaze na splatenie tohtoročného rozpočtu a štáb má krvavé oči od únavy a vypätia, Darina mala dôležitý odkaz: "Odhliadnuc od všetkého, čo bolo a bude. Skončila sa Divadelná Nitra `97, nech žije Divadelná Nitra `98!"
