V juhosrbskej provincii Kosovo, kde žije asi 90 percent etnických Albáncov, je opäť rušno. Študenti v stredu požadovali vrátenie univerzitných budov, z ktorých boli vyhnaní pred šiestimi rokmi srbskými úradmi, pretože odmietali výučbu v srbskom jazyku a podľa oficiálnych osnov. Mnohokrát skloňované možné balkánske ohnisko nepokojov tak opäť ožíva.
Celý "školský" problém vznikol začiatkom roku 1991, keď srbské úrady zastavili výplaty albánskych učiteľov a profesorov, ktorí odmietli rešpektovať nové školské osnovy. Výučba Albáncov sa tak v provincii, ktorej v júni 1989 srbská socialistická vláda prezidenta Slobodana Miloševiča zrušila autonómny status, presunula do bytov a súkromných budov. Situáciu neupokojila ani vlaňajšia dohoda politického predáka kosovských Albáncov Ibrahima Rugovu s Miloševičom o návrate albánskych detí do štátnych škôl.
Riešenie je však ťažké pre separatistické tendencie Albáncov, ktorí neuznávajú srbské a juhoslovanské úrady ani zákony a bojkotujú srbské voľby. Svoje nároky, ku ktorým zo začiatku patrilo pripojenie Kosova k Albánsku, čo potom zmenili na požiadavku vytvorenia samostatného štátu, vystupňovali najmä po zrušení rozsiahlej autonómie. Srbské úrady, ktoré nechcú o secesionistických tendenciách ani počuť, na to zareagovali po svojom: rozmiestnili tu policajné sily a vojenské jednotky. Obraz Kosova sa v priebehu minulých desaťročí podstatne zmenil. Vďaka mimoriadne veľkým investíciám z federácie i Srbskej republiky sa pôvodne najzaostalejšia časť Srbska stala slušne prosperujúcou oblasťou s rozvinutým ťažobným a spracovateľským priemyslom. Došlo tiež k premene etnického zloženia. Kým v roku 1929 tu sídlilo 61 percent Srbov a Čiernohorcov, v roku 1961 už prevažovali s 67 percentami Albánci. Spôsobil to jednak odsun a útek Srbov a Čiernohorcov počas druhej svetovej vojny, jednak príliv Albáncov z rôznych krajín. V povojnových rokoch trend poalbánšťovania pokračoval.
Pred vyhlásením novej srbskej ústavy v marci 1989 dostali demonštrácie ráz ozbrojeného povstania. Pri jeho potlačení bolo zabitých 29 ľudí. Nový základný zákon ponechával Kosovu územnú a kultúrnu autonómiu, ale odopieral mu atribúty štátu, čo nezostalo bez odozvy. Nová vlna nepokojov vypukla začiatkom roku 1990 a srbská skupština (parlament) 26. júna 1990 zrušila autonómny status oblasti. Poslanci albánskej národnosti kosovského parlamentu vyhlásili 2. júla 1990 nezávislosť svojho územia od Srbska v rámci juhoslovanskej federácie. Belehrad reagoval rozpustením kosovského parlamentu i výkonnej rady a zavedením tzv. nútenej správy. Začiatkom septembra 1990 bola vyhlásená samostatná ústava, podľa ktorej sa oblasť stala Kosovskou republikou v rámci Juhoslávie. Tajné referendum v septembri 1991 vytvorenie republiky schválilo, ale Belehrad (na rozdiel od Albánska) tento útvar samozrejme neuznal. V máji 1992 sa konali voľby do 130-členného kosovského parlamentu (Srbskom vyhlásené za ilegálne a neuznané ani medzinárodne), v ktorých jasne zvíťazil Demokratický zväz Kosova (DSK). Za prezidenta bol zvolený vodca DSK, spisovateľ Ibrahim Rugova. V roku 1993 zosilneli snahy srbskej vlády na posrbštenie Kosova a mnoho miestnych Albáncov bolo donútených k emigrácii. Situácia sa zostrila v minulom roku, keď sa o slovo prihlásili rôzne teroristické skupiny a z oblasti bola vyjadrená požiadavka vyhlásenia "neutrálneho a nezávislého kosovského štátu", ktorý by mal zahrňovať i územie macedónskych Albáncov. Pri rôznych potýčkach zahynulo od zrušenia autonómie v roku 1989 asi 200 ľudí.
