Americký prezident Bill Clinton predviedol v týchto dňoch znovu majstrovskú lekciu odpútavania pozornosti. Vo chvíľach, keď ministerka spravodlivosti preveruje jeho možné prešľapy z minuloročnej prezidentskej kampane súvisiace so zháňaním financií na voľby, prezident oznámil listom zverejneným v tlači, že tohtoročné zasadanie Kongresu sa nemôže skončiť skôr ako sa prijme zákon o finančnej reforme volebných kampaní. V americkej histórii využili dosiaľ túto právomoc prezidenti v 27 prípadoch. Posledný raz v roku 1948, keď prezident Harry Truman predĺžil zasadanie zákonodarného zboru až do času, kým sa neprijme zákonné ustanovenie na kontrolu inflácie a o rozšírení občianskych práv.
Teraz, podľa Billa Clintona nastala doba, keď kongresmani musia prezidenta poslúchnuť a zasadať dovtedy, kým sa zákonne neupraví spôsob získavania a nadobúdania finančných príspevkov v politickom procese. Pravdaže, ide o nesmierne závažnú tému, aj keď ešte nikto neprišiel s návrhom, aby sa peniaze z politiky načisto vylúčili. V nijakom systéme však niečo podobné neprichádza do úvahy a vonkoncom nie v Amerike, kde majú občania dokonca ústavné právo prispievať finančne na podporu tej straníckej jednotky, či tých politikov, ktorí sú im po vôli, a od ktorých očakávajú, že sa zasadia za presadenie ich "pocitovej" vízie. V minuloročných voľbách vynaložili demokrati na volebnú kampaň 206 a republikáni 307 miliónov USD. Peniaze prichádzali od jednotlivcov, ale aj od zoskupení, a aj keď republikáni použili viac peňazí, podarilo sa im síce opäť dobyť Kongres, kde majú ako v Senáte, tak aj v Snemovni reprezentantov väčšinu, ale Biely dom zostal v rukách demokratov. Problém s demokratmi a špeciálne s prezidentom Billom Clintonom a viceprezidentom Al Gorom je v tom, že pôvod časti peňazí je nejasný. Z toho sa postupne vynoril škandál nebývalého rozsahu, pretože v hre sú dokonca možné peniaze z čínskych zdrojov - senátor Fred Thompson hovorí dokonca priamo o pokuse Pekingu ovplyvniť výsledok prezidentských volieb - no aj telefonáty nielen viceprezidenta, ale aj prezidenta priamo z pracovní Bieleho domu. Nie bežné telefonáty, ale hovory spojené s naháňaním peňazí do Národného výboru Demokratickej strany, teda vyslovene na politické účely, čo, ako tvrdia republikáni, je porušením zákona. Či naozaj k porušeniu zákona došlo - to sa do konca októbra pokúsi zistiť práve Clintonova ministerka spravodlivosti Janet Renová. Republikáni a časť novinárov chcú od nej, aby na záver kontroly vymenovala nezávislého prokurátora na vyšetrenie záležitosti. To by už išlo o veľmi chúlostivú vec. Prezident, a nielen on, neberú pravdaže túto vec na ľahkú váhu: časť nejasných peňazí už vrátili nejasným darcom, ale aby sa v očiach verejnosti očistili, prešli do útoku. Tým je práve rozhodnutie prezidenta o pritlačení Kongresu k múru. Poslanci majú prijať reformu spôsobu financovania volebných kampaní, ktorý vraj rokmi prehnil. Mal by sa prijať zákon, ktorého autormi sú senátori John McCain z Arizony a Rusell Freingold z Wisconsinu. Podľa tohto zákona by sa presne určili spôsoby a metódy získavania finančných prostriedkov, čím by sa celý systém spriehľadnil. Problém je však v tom, že zatiaľ s návrhom zákona súhlasia popri 45 demokratických senátoroch len traja republikáni, a to aj vrátane McCaina. Väčšina republikánov sa v podstate vyjadruje za udržanie terajšieho spôsobu zhromažďovania peňazí. Za republikánov plasticky vyjadril postoj senátor Robert Bennet z Utahu: "Niektorí politici označujú tento systém za strašný, dokonca voľby za strašné. Ja som sa pozrel na tie strašné voľby, ktoré sa uskutočnili pod starým systémom. Systémom, ktorý nám dal takých prezidentov ako Franklina Roosevelta a Harryho Trumana, Dwighta Eisenhowera a Johna Kennedyho. Ja vravím, že výsledok podľa starého systému nebol až tak hrozný."
Autor: MICHAL HAVRAN (Autor je stálym spolupracovníkom SME)
