Ján Ďurovčík bol sólistom Lúčnice. Všeobecne známy sa však stal najmä ako líder slávneho baletu Torzo, ktorý bol pojmom nielen v slovenskom tanečnom umení. Napriek úspechom však súbor neprežil ekonomicky a asi pred rokom sa rozpadol. Ján Ďurovčík sa začal intenzívnejšie venovať divadelnej réžii. Okrem choreografií v slovenských a českých divadlách pripravil v nitrianskom DAB dva muzikály - komornú Máriu Stuartovnu a na veľkej scéne výpravný Malý obchod hrôzy. V lete začal intenzívne pracovať na ďalšom vlastnom súbore. Spolu s Robertom Meškom sformovali prvé profesionálne divadlo moderného tanca na Slovensku - Bratislavské divadlo tanca. Prvé predstavenie Svadby a Vták Ohnivák na hudbu Igora Stravinského bude mať premiéru túto sobotu a nedeľu na bratislavskej Novej scéne.

# Už ste raz mali vlastný súbor. O Torze sa hovorilo a písalo v superlatívoch, napriek tomu nedostal finančnú podporu štátu. Podnikli ste vtedy veľa krokov na záchranu, zháňali sponzorov, oslovovali kompetentných, organizovali tlačovky. Nič nepomohlo. Muselo to byť veľké sklamanie. Prečo ste sa rozhodli skúsiť to znova?

"Torzo sa rozpadlo, lebo ho nepodporil štát. Nedá mi nepovedať, že napríklad jeho člena Martina Kilvádyho vybrali spomedzi šesťsto ľudí do jedného z najlepších svetových tanečných súborov, ktorý pôsobí v Bruseli. Peter Mika, Miloš Galko sa zas stali členmi S.O.A.P Frankfurt. Tento slávny súbor má šesť členov a z toho dvaja sú Slováci z Torza! Teraz sa napríklad vrátili zo šnúry po USA, vystupovali v Joyce Theatre v New York City, v Chicagu, ale aj v Montreali, Toronte, Londýne, Paríži... A ďalší moji tanečníci sú v Segede, Budapešti. Tlieskajú im po celom svete, platia drahé peniaze, a tento štát ich nechce. Keď sa Torzo rozpadlo, upadol som do apatie. Pendloval som po Slovensku a Čechách a venoval sa réžii a choreografii. A potom za mnou prišiel Bob Meško, aby som sa znova pokúsil o svoj súbor. Hovorím, samozrejme, je to môj sen, no dnes už do toho pôjdem iba za určitých ekonomických istôt. A on sa do toho pustil a zohnal napríklad Eurotel! Cez leto sa tuho pracovalo na zmluvných záležitostiach, tanečníci prišli začiatkom septembra. Už sme mali jednu premiéru v Komornej opere, dostávame veľa ponúk na rôzne show programy. Baví nás to, je to sprestrenie popri Stravinskom, na ktorého sa teraz sústredíme predovšetkým."

# V názve BDT zdôrazňujete najmä slovko "divadlo". Čo to znamená - divadlo tanca?

"Dnes sa tanečné umenie nachádza v situácii, že sa prestáva deliť na dobré a zlé, zaujímavé a nudné a všetko sa hodnotí: to je dobré, lebo je to súčasné, postmoderné, a tamto je zlé, lebo je to klasické. No ja takéto delenie odmietam. Sám by som nevedel povedať, aký druh tanca vlastne robím. A mimochodom, nevedia to ani kritici. No jedno viem presne, že mojou veľkou túžbou je robiť divadlo. V BDT je výrazovým prostriedkom tanec, ale nielen on. Napríklad vo Vtákovi Ohnivákovi sú aj textové veci."

# To znamená, že v BDT nestačí iba dobre tancovať?

"Áno, ak je niekto špičkový tanečník, no keď má prehovoriť slovko, nevie, je pre mňa bezcenný."

# Aké sú ďalšie požiadavky?

"Hľadal som ľudí, ktorí by mali byť schopní zatancovať všetko. Snažím sa o totálne divadlo, keď som robil muzikál v činohre, aj herci tancovali a tanečníci spievali. A o toto sa snažím aj pri tanci. V mojom súbore, ktorý je desaťčlenný, musí byť každý individualitou. Vyberal som si ľudí tak, aby keď príde hosťovať povedzme choreograf, ktorý má rád klasickejší základ, našiel tanečníkov vychovaných konzervatóriom a Národným divadlom. Teda ktorí sú schopní tancovať technicky náročné úlohy klasického repertoáru. Mám tu aj nosné piliere moderného tanca, to sú moji bývalí tanečníci z Torza. No a sú tu aj mladí talentovaní ľudia, ktorí absorbujú obe tieto techniky. Takže každý je individualitou, špecialistom na istý druh tanca. To je špecifikum BDT, že mám nejednoliaty súbor. Aj keď na javisku by to samozrejme nemalo byť vidno."

# V BDT máte tanečníkov z celého bývalého Československa, niektorí dokonca kvôli vám odišli zo Slovenského národného divadla. Ako ste ich presvedčili?

"To sa musíte spýtať ich. Ja som len vypísal konkurz, na ktorý prišlo štyridsať ľudí z Prahy, Brna, Plzne, Košíc, ale aj pražského Národného divadla. S väčšinou z nich som pracoval, poznali moju prácu. Azda preto sa rozhodli."

# Podarilo sa vám získať aj sólistku SND Noru Gallovičovú, jednu z našich najznámejších baletiek.

"Áno, je mojou asistentkou a baletnou majsterkou."

# A ju ste ako presvedčili? Ona určite nemala v SND neisté pozície.

"Jednoducho, prišiel som za ňou a vravím, počúvaj, starká, vieš, že chystám divadlo a potrebujem človeka, ktorý bude pri mne stáť, ktorý odovzdá svoje skúsenosti. Chcem, aby si to bola ty. Zobrala si týždeň na rozmyslenie a povedala áno. Viete, možno ju sem prilákalo aj to, že v SND bola špičkou, no rozvíjala sa už len jedným smerom. Tu sa vlastne začala ďalej učiť. Absolvuje tréningy moderného tanca, zisťuje, že sú ešte veci, ktoré zatiaľ technicky nezvládne. A pritom je to jedna z najlepších tanečníc v bývalom Československu. No učí sa veľmi rýchle."

# Na skúške, keď ste vydávali pokyny, niekoľkokrát ste zdôraznili, že potrebujete mysliacich tanečníkov. Čo si pod tým predstavujete?

"V súboroch, kde je povedzme stodvadsať členov, často tá zodpovednosť za dianie na javisku vyzerá asi tak - som jeden zo štyridsiatich v zadnej lajne. Niektorí občas ani nevedia, čo sa deje rad pred nimi. To je v komornom súbore vylúčené. Potrebujem ľudí, ktorí premýšľajú o tom, čo tancujú, aké sú vzťahy na javisku. Keďže sa považujem za divadelníka, požadujem, aby všetko na javisku malo svoj zmysel. Niektorí s tým ešte majú problém, najmä ľudia, ktorí prišli z kamenných divadiel a neboli na to vychovaní. Zvykajú si, že potrebujem mysliacich ľudí a nie cvičené opice."

# Čo keď začnú premýšľať natoľko, že začnú s vami polemizovať, odmietnu sa podrobiť? Dokážete akceptovať výraznú individualitu?

"Ale ja dávam voľnosť. Samozrejme, do určitej miery. (Smiech) Som rád, keď tanečníci ponúkajú nápady. Ale viete, to je tak. Sú herci, ktorí opakujú všetko po režisérovi. A robia to skvele. A sú takí, ktorým stačí načrtnúť mizanscénu a oni si postavu dotvoria sami. Vycítim, ktorý tanečník potrebuje presne ukázať, kde treba žmurknúť, a ktorému stačí povedať, vyjadri tento pocit, záleží na tebe ako. Iste, medzi individualitami niekedy vznikajú konflikty. Stáva sa to však najmä vtedy, keď sú v súbore ľudia, ktorí chcú ísť inde než človek, ktorý to celé vedie. Tu by si to ale asi nikto nedovolil." (Smiech)