Až 50 - 60 000 obyvateľov Ruskej federácie zomiera ročne v dôsledku konzumácie nekvalitného alkoholu. I to je jeden z dôvodov, prečo sa štát snaží získať maximálnu kontrolu nad výrobou a dovozom alkoholických nápojov. Nezanedbateľný je však i finančný prínos do štátnej pokladnice. V sovietskych dobách tvoril podiel z výroby a predaja vodky celú štvrtinu príjmovej časti rozpočtu. Ešte pred tromi rokmi odovzdávali výrobcovia alkoholu štátu okolo 40 percent svojich ziskov, dnes tento ukazovateľ klesol na 1 - 1,5 %. Po gorbačovovskom perestrojkovom ťažení proti alkoholu v polovici osemdesiatych rokov prišla s rozpadom ZSSR a nadobudnutím občianskych slobôd nová opilecká vlna. Výroba a dovoz legálneho a nelegálneho alkoholu prudko stúpli. Zhruba sedem percent všetkých Rusov lekári zaraďujú do skupiny nevyliečiteľných opilcov. Ďalších približne dvadsať percent je považovaných za ťažkých alkoholikov. Štát nemôže postaviť alkohol mimo zákona, a tak sa prezident Jeľcin snaží na svojich občanov len apelovať. Päťpercentná skupina abstinentov sa však rozširuje len o jednotlivcov, väčšinou z radov podnikateľov. "Prestal som piť, keď som zistil, že moja opilecká pýcha ma pripravuje o celkom slušné zisky. Ráno som sa budil s bolesťami hlavy a na rokovaniach som nebol práve fit. Niektoré som nestihol vôbec. Našťastie som v tridsaťjeden rokoch nebol v takom štádiu, aby som sa musel alkoholu zbaviť s pomocou lekárov," povedal podnikateľ Dmitrij Baburov. Štát sa teda snaží v maximálnej miere vyberať dane od väčšinou stratových legálnych výrobcov, stanovuje kvóty a vysoké clá na import alkoholu a bojuje s nelegálnymi pálenicami, ich počet však nedokáže nikto presne odhadnúť. Podľa jednoduchých hospodárskych počtov sa nemôže maloobchodná cena litra nápoja s obsahom alkoholu vyše 28 percent dostať pod 33 000 rubľov. Väčšina Moskovčanov však nakupuje na vlastné riziko za polovičnú cenu. Konzumácia sa podobá ruskej rulete, lebo obsah fľaše s falzifikátom dôveryhodnej etikety a kolkom môže v lepšom prípade skrývať len syntetický lieh, v horšom vodke podobnú chemikáliu hodiacu sa skôr na čistenie okien.
Nelegálna výroba je samozrejme vysoko lukratívna. Na rubeľ investície pripadá rubeľ zisku. Každá pálenica teda má dostatočné prostriedky, aby podplatila políciu. Len výnimočne a na pokyn z najvyšších miest dochádza k raziám a zabaveniu nelegálnej produkcie. Ak sa tak stane napríklad v Moskve, putuje tzv. vodka do tovární, kde slúži ako jeden z komponentov na výrobu nemrznúcich zmesí do automobilov a brzdových kvapalín. Často však vodka končí na smetiskách, kde sa fľaše rozvalcujú buldozérom. Doslova pohrebiskom vodky a rôzneho liehu sa stali rusko-gruzínske a rusko-osetské hranice. Práve zo Severného Osetska putuje podľa rôznych štatistík do Ruska až 70 percent nelegálnej produkcie. Koncom tohto leta sa výrazne sprísnil režim na hraniciach a colníci vyliali tony alkoholu priamo na priechodoch Verchnij Lars a Rokskij tunel. Očití svedkovia tvrdili, že sa stačilo trochu nadýchať tamojšieho vzduchu a človek mal bezplatne dobrú náladu. Jedna iskra však mohla spôsobiť úplnú katastrofu. Špeciálnu metódu vymysleli v Čitinskej oblasti na Sibíri. V centrálne vykurovaných mestečkách používajú zhabanú vodku ako palivo. Polievajú ňou uhlie na špeciálnych roštoch. Najväčšie problémy boli s personálnym obsadením vylievačov vodky. Podmienkou prijatia bola abstinencia. Kontrolu zabezpečujú ženy s odporom k alkoholu. S tým ostro kontrastuje iný sibírsky príklad. V meste Zeja na Amure vypláca podnik SU-241 svojim zamestnancom v dôsledku platobnej neschopnosti už niekoľko mesiacov mzdy vo vodkovom ekvivalente. Podľa agentúry Interfax žiadne protestné akcie pracujúcich neboli zaznamenané.
Autor: JAN TOBIÁŠ, agentúra Epicentrum
