Keď v januári 1993 vstúpila do platnosti Maastrichtská zmluva, vytvoril sa v Európskej únii trh s voľným pohybom tovaru, služieb, kapitálu a pracovných síl. Tým sa pre obyvateľov EÚ vytvorili obrovské príležitosti. Občan ktoréhokoľvek štátu EÚ sa môže bez akýchkoľvek administratívnych prekážok uchádzať o prácu v ktorejkoľvek členskej krajine. Tento voľný trh pracovných príležitostí však zároveň znamená, že otázka nezamestnanosti už nie je viac iba internou záležitosťou členských štátov EÚ, ale je problémom celej únie. A preto sa musí riešiť na úrovni EÚ.
Predstavitelia únie sa snažia tento problém riešiť už dlhší čas. Minulý rok napríklad prišiel predseda Európskej komisie Jacques Santer s návrhom "európskeho paktu dôvery v zamestnanosť." V praktickej oblasti však nedošlo k žiadnemu významnému obratu. Ani pred včerajším sumitom v Luxembursku, na ktorom sa zišli prezidenti a predsedovia vlád členských štátov, nevládol veľký optimizmus pokiaľ ide o nájdenie konsenzu vedúceho k vyriešeniu problému, ktorý sužuje 18 miliónov obyvateľov EÚ (10,8%) a ktorý sa stáva čoraz väčším strašiakom aj pre tých, ktorí prácu zatiaľ majú. Na podpis je pripravených niekoľko dohôd, ale žiadna z nich nerieši tento problém zásadným spôsobom. A je otázne, či vôbec nejaký zázračný liek proti nezamestnanosti existuje.
Jedným z možných riešení je investovanie veľkého množstva peňazí z rozpočtu EÚ do rôznych rozvojových programov. Proti takémuto spôsobu riešenia je Nemecko, ktoré odmieta vyčlenenie ďalších peňazí do tejto sféry. A bez peňazí to ide iba ťažko. Lenže Nemecko je už aj tak ďaleko najväčším platičom do spoločnej pokladnice a len nepatrné čiastky sa pritom vracajú na riešenie tohto problému v najväčšej krajine EÚ. Na druhej strane však argumentácia Bonnu, že nezamestnanosť je predovšetkým vnútornou vecou každého člena, odporuje idei európskej solidarity. Ospravedlnením pre Nemcov môže byť skutočnosť, že chudobnejšie krajiny EÚ si akosi zvykli na štedré dotácie EÚ a len neradi sa ich vzdávajú. Lenže dotácie nemožno poskytovať donekonečna. Ich cieľom bolo naštartovať ekonomiky chudobnejších krajín. To sa už udialo a teraz sa tieto krajiny budú musieť v čoraz väčšej miere spoliehať samé na seba. Napríklad aj pri financovaní rekvalifikačných programov.
Na druhej strane na financovanie väčších projektov - napríklad na budovanie trans-európskych dopravných sietí - sú potrebné také finančné čiastky, ktoré je možno zhromaždiť iba na úrovni EÚ. Na takéto veľké rozhodnutia však predstavitelia členských krajín EÚ zatiaľ nie sú pripravení. Jedinou finančnou investíciou priamo z rozpočtu EÚ bude na základe rozhodnutia Európskeho parlamentu 450 miliónov ECU uvoľnených na podporu vzniku malých podnikov. Okrem toho možno od summitu očakávať drobné dohody, napríklad o znížení dane z pridanej hodnoty na služby s vysokým obsahom práce na obdobie troch rokov, čo síce mnohých drobných podnikateľov a živnostníkov poteší, ale iba ťažko problém nezamestnanosti vyrieši. A na otázke skrátenia pracovného času (bez súčasného poklesu miezd) sa zatiaľ nezhodujú nielen členské krajiny, ale ani experti. Mnohí totiž poukazujú na to, že skrátenie pracovného času by nevytvorilo ďalšie pracovné príležitosti, ale na druhej strane by viedlo k zníženiu konkurencieschopnosti európskych výrobcov.
