Tak sme to dlho odkladali, až prišla zima. Zima je čas odkladania: odkladajú sa slnečné okuliare a slnečníky a vôbec letné predmety: veslá, potápačské okuliare, slamené klobúky... Plavčíci zametajú dno bazénov a zmrzlinári odtlačia svoje vozíky. Ale čo s kolotočmi? Kam sa na zimu odkladajú kolotoče z leta?
Lunapark SIRIUS mal všetko, čo má mať správny lunapark. Hojdačky, autodróm, zrkadlové bludisko, strelnice, hracie automaty Made in USSR, strašidelný hrad, retiazkové kolotoče... Všetko bolo elektrické a automatické a mechanické a hydraulické. Len jeden kolotoč z dávnych čias bol celkom iný. Vlastne to bol iba taký kolotočík. Koník, loďka, autíčko a labuť. Bol to zastaraný, schátraný kolotoč z čias, keď bol lunaparkový priemysel ešte len v plienkach. Keď sa krútil, príšerne mu vŕzgalo v kĺboch: skrsgquweterrrrch! Tento kolotoč obsluhoval ten najstarší kolotočiar, ktorý bol taký starý, že už zodral aj svoje priezvisko. Každý ho volal iba Jožino. Kolotočový Jožino. Bol to lunaparkový veterán, kolotočiar v.v., posledný statočný v ére automatov.
Neviem, či ste videli, ako sa zazimuje taký obrovský lunapark. Je to činnosť značne priemyselná a bez akejkoľvek štipky poézie. Ale zazimovať malý kolotočík je celkom iná vec!
Kolotočový Jožino vyšiel na plošinku a pohladkal dreveného koňa. Zišiel by sa ti nový náter, prihovoril sa mu. Všetkým nám by sa zišiel nový náter. Potom sa na chvíľu posadil do loďky, zatrúbil na klaksóne autíčka a prešiel rukou po dlhom labuťom krku.
Potom stlačil čiernu bakelitovú páku a kolotoč sa začal krútiť. Bol to pomalý, veľmi pomalý pohyb. Preto sa s ním uspokojili iba malé deti. Kolotočový Jožino privrel oči. V jeho vnútornom zraku naskakovali detské tváre, v ktorých bolo nadšenie a očakávanie a malý strach a nekonečná odvaha. Starý kolotočiar cítil, že aj v ňom je také dieťa. Nastúpil na svoj kolotoč s obavami a dychtivosťou a teraz sa kolotoč prestával krútiť a bolo to všetko inak.
Kolotočový Jožino cítil, že jeho telo i duša sú čoraz ľahšie, strácali váhu a zdalo sa, že už-už vzlietnu... A naozaj: kolotoč sa vznášal vo vzduchu. Dolu pod ním ostávala zamrznutá zem a plachty, pod ktorými sa črtali mohutné lunaparkové mašiny.
Kolotočový Jožino sa už dávno prestal čudovať čudesným veciam, a tak sa iba lepšie chytil drevenej hrivy koníka. Leteli, leteli vysoko, kde je podľa niektorých vesmír a podľa iných zasa nebo.
Od toho dňa v lunaparku SIRIUS chýbal najmenší kolotoč. Chýbal ako chýbal. Možno to pri inventúre niekto naozaj zistil, ale najskôr na to nikto nikdy nepríde. A deti, ktoré naň chodili, do jari vyrastú.
