Za Jánom Želibským - maliarom nepatetickej poézie

Akosi znenazdania k nám prenikla správa o úmrtí nestora modernej slovenskej maľby - profesora Jána Želibského. Ešte donedávna sa aktívne zúčastňoval na výtvarnom dianí na Slovensku. Jeho asketická, vzpriamená postava majestátne upozorňovala na vernisážach

na prítomnosť iskrivého ducha a citlivého vnímateľa aktuálnych výtvarných pohybov. Zdalo sa, že jeho fyzická prítomnosť je večná. Dvadsiateho štvrtého novembra by sa Ján Želibský dožil deväťdesiatky. Veku, ktorý bol dopriaty pre odchod velikánov: Tiziana, Michelangela, Picassa. Je možné, že jeho meno nebude figurovať na aukčných listinách svetových dražobných spoločností s astronomickými sumami, jeho obrazy však rozprávajú tichý, no intenzívny príbeh o človeku, ktorý sa túžil dotknúť hviezd... Cesta Jána Želibského za umením bola od začiatku priamočiara. Neboli na nej okľuky, iba zdržanie zapríčinené sociálnymi pomermi. Chlapec z dedinky Jabloňové na Záhorí stratil zavčasu otca, ktorý zahynul v amerických baniach, kde odišiel za prácou; krátko nato osirel úplne. K vytúženému maľovaniu sa dostáva v Bratislave, kde popri zamestnaní navštevuje súkromnú maliarsku školu G. Mallého (1924 - 25). Tu sa aj zoznámil s Cypriánom Majerníkom, s ktorým nadviaže silné priateľstvo - prerušené Majerníkovým predčasným skonom. Roku 1930 sa dostáva na Umeleckopriemyselnú školu v Prahe, z ktorej roku 1933 prestupuje na pražskú Akadémiu výtvarných umení, do špeciálky prof. V. Nowaka. Patrí ku generácii umelcov, ktorá je skeptická voči tradíciám. Oproti C. Majerníkovi je však Želibského pohľad napríklad na dedinskú tematiku oveľa menej poznačený štipľavou satirou. Ako vo svojej monografii o J. Želibskom z roku 1961 píše V. Volavka, "Želibský nikdy nemal sklony v umení sa príliš prenáhliť". I keď v jeho prácach možno cítime kubistickú štylizáciu (najmä v ranom diele), cézannovskú racionálnu kompozičnú výstavbu obrazu či Daumierov záujem o "ponížených a urazených", Želibský sa snažil ísť vlastnou cestou - i za cenu čiastkových neúspechov. Hoci ako jeden z mála vtedajších slovenských výtvarníkov absolvoval okrem pražských štúdií aj pobyt v parížskych a talianskych múzeách, nadšený aplauz pre všetko nové bol pre neho cudzím. Jeho nepatetický poetizmus mestského prostredia má v sebe náboj civilistickej poézie Walta Whitmanna... Ján Želibský však nezostáva medzi nami len cez svoje obrazy. Ako dlhoročný pedagóg (roku 1946 bol menovaný profesorom na Pražskej akadémii, v rokoch 1952 - 1979 pôsobil ako profesor na oddelení krajinárskeho a figurálneho maliarstva na VŠVU v Bratislave, pričom v rokoch 1952 - 55 bol jej rektorom) zostáva aj cez tvorbu množstva svojich žiakov. "Želibského škola" je synonymom ctenia si klasického maliarskeho remesla, zmyslu pre poéziu všedného dňa, ale i vytrvalej snahy po otázkach. Hoci dielo jeho zakladateľa sa definitívne uzavrelo, intenzita jeho vyžarovania pôsobí aj naďalej... Posledná rozlúčka s profesorom Jánom Želibským bude zajtra v bratislavskom krematóriu.