bývalých súdruhov za úspešnú prípravu referendovej kampane o vstupe krajiny do NATO, by neveril vlastným očiam. Bývalý minister vlády, ktorá bola filiálkou Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, sa necháva oslavovať za úspešné prípravy kampane na vstup do NATO? Neuveriteľné! Avšak, keď sa pozrieme na Hornovu politickú kariéru, NATO nie je prvým medzníkom, keď tento politik využil svoju vynikajúcu politickú investíciu tak v prospech svoj, ako aj v prospech svojej krajiny. V roku 1989 ako minister zahraničných vecí dal príkaz zdvihnúť rampy na hraničných priechodoch s Rakúskom, aby východným Nemcom umožnil prechod do západnej časti ich rozdelenej vlasti a urýchlil tak nepriamo zjednotenie Nemecka. Maďarsko sa dodnes teší náklonnosti Nemecka vďaka tomuto Hornovmu činu. Vo všeobecnosti možno maďarského premiéra charakterizovať ako politika, ktorý nie vždy priamou cestou dosiahol pre seba, ale aj pre svoju krajinu nemalé úspechy. A "vládcu treba posudzovať podľa výsledkov a nie podľa toho, ako ich dosiahol," takto znie voľná interpretácia Machiavelliho a Gyula Horn je živým dôkazom použiteľnosti tejto teórie. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že to, čo dokázal Horn, postaviť sa napriek svojej komunistickej minulosti na čelo kampane za vstup do NATO a byť potom za to oslavovaný ako spasiteľ krajiny, to mohol dokázať aj slovenský premiér Mečiar. Ten však svoju znovunadobudnutú moc nevyužil ako Horn v prospech svojej krajiny, ale na vyrovnávanie si účtov so svojimi nepriateľmi, čo SR nakoniec stálo jej miesto tak v NATO, ako aj v Európskej únii. Aj preto slovenský premiér skončí skôr či neskôr na smetisku dejín, kým o Hornovi sa o 100 až 200 rokov budú učiť ako o osobnosti, ktorá sa bude spomínať jedným dychom s kráľom Štefanom či Matejom Korvínom.

Autor: ZOLO MIKEŠ, Budapešť