Beat alebo ne-beat? Pre Jacka Kerouaca (1922-1969) to nemohla byť otázka. Bol v samom epicentre slávnej beatnickej generácie a sám ju svojimi prózami, ale aj svojím legendárnym životom formoval. Jedna z tých legiend sa viaže aj k jeho Podzemníkom - ku knihe, ktorú vraj (dopovaný benzedrinom) napísal počas troch dní a troch nocí. Bolo to v čase, keď chodil po Greenwich Village nielen ako slávny autor próz Na ceste, Doktor Sax, Codyho vízia, Maggie Cassidyová, ale aj ako bývalý brzdár na kalifornskej železnici, ako nedobrovoľný nepriateľ Neala Cassadyho či ako čašník z lode, smerujúcej na Kóreu, z ktorej ho vyhodili po škandalóznom výstupe na hlavnej triede prístavu Mobile. Čím bola pre Bretona jeho Nadja (pre Tatarku Panna zázračnica), tým pre Kerouaca Mardou, černošsko-indiánska beatnička, s ktorou v auguste 1953 prežil vizionársko-šokujúci mesiac, naplnený rovnako šialenstvom lásky ako aj šialenstvom vytrženia v kruhu bohémskych priateľov (Allen Ginsberg tu vystupuje pod menom Adam Moorad a Gregory Corso pod menom Yuri Gligoric). Bol to svet americkej vymydlenej a sterilne čistej spoločnosti, proti ktorej sa títo Rimbaudovia a Verlainovia Ameriky v päťdesiatych rokoch tak radikálne vzbúrili. Hoci niekedy - bojím sa to aj napísať, aby som neupadol do nemilosti v očiach bezvýhradných ctiteľov Jacka Kerouaca - ozval sa v nich aj tón zidealizovanej meštiackej idylky (Mardou na strane 63: "...chci, abychom zůstali v klidu doma, poslouchali muziku v rádiu a četli si, nebo tak..."). Sedieť doma, počúvať rádio, pozerať televízor? To je ideál, ktorý dnes už nemajú ani mladí slovenskí snobi. A pochopiteľne: veď pohľad na dnešnú obrazovku STV je skôr trestom ako rozkošou... Beatnici sú v každej krajine tučných kaprov dravými šťukami - tak ako je beatnický vynález absolútnej autenticity, spojenia prežitého s napísaným, šťukou v modernom umení.
Autor: IVAN MOJÍK (Autor je stálym spolupracovníkom SME.)
