avšak práve "volebné vzrušenie" v uliciach Budapešti počas nedeľného dňa cítiť nebolo. Výnimkou bolo asi len tlačové centrum, kde sa v referendovej centrále schádzali hlasovacie lístky z celej Budapešti. Novinári z rôznych krajín sveta čakali napäto na údaje, ktoré sa približne v dvojhodinových intervaloch zjavovali na veľkej obrazovke. A práve pred ňou zavládlo veľké vzrušenie približne o pol šiestej, keď údaj o počte občanov oznamoval, že referenda sa zúčastnilo už 45,6 percenta oprávnených voličov. Keďže referendum môže byť uznané za platné v prípade, ak sa za jednu z odpovedí vysloví minimálne 25 percent voličov, bolo už v tomto čase viac ako pravdepodobné, že toto kritérium bude splnené. Rozruch však bolo badať najviac medzi zahraničnými novinármi - maďarskí prijali túto správu dosť chladne. Nikde žiadne šampanské, nikde žiadne prípravy na párty, chýbalo to nadšenie, ktoré bolo cítiť po summite v Madride, keď Maďarsko bolo zaradené do prvej skupiny uchádzačov o členstvo. "Je to fraška, že na tomto referende v skutočnosti nezáleží," povedal jeden z maďarských novinárov ako vysvetlenie tejto, pre Maďarov netypickej ľahostajnosti. "Vláda vôbec nemala toto referendum vyhlasovať, som zvedavý, čo by spravili, keby sa voliči rozhodli proti vstupu do NATO," tvrdil. "No už len to by chýbalo," zaznelo od druhého stola. "To by Rusi znovu vycítili šancu, len nech sme už tam," oponoval mu od vedľajšieho stola jeden z kolegov. Vo všeobecnosti, strach z opakovania sa udalostí z roku 1956, bol podľa výskumov verejnej mienky pre mnohých Maďarov hlavným motívom prísť nakoniec k volebným urnám. A tak sa dá bez nadsádzky povedať, že o vstupe do NATO podľa verejnej mienky rozhodla nakoniec Sovietska armáda...
Autor: ZOLO MIKEŠ, BUDAPEŠŤ
