Komorný polkruh sedadiel, v ktorého strede pôsobí dominanta "trojjedinej" osoby - poviedkára, pesničkára a herca V. Koubka s neodmysliteľnou ťahacou harmonikou - to je videozáznam očí diváka a poslucháča. Jeho obsah spočíva v rovnocennej textovej a hudobnej zložke a nezameniteľnom prevedení. Koubek svoje piesne naozaj hrá. Sú to krátke etudy bez prepoetizovaného pátosu v zrozumiteľnom slovníku, spev s harmonikou sa strieda s krátkymi "poviedkovými" vstupmi, ktorých obsah je (hocako to frázovito znie) zo života. Program koncertu sa dotýkal najmä repertoáru prvých dlhohrajúcich platní majstra Obrazy a Šaty šupáka, ktoré sú pesničkárstvu fandiacemu publiku dosť známe. Koubek ich podáva s ľahkosťou a vyrovnanosťou, odpustiteľnými kiksami v intonácii a inštrumentácii, nonšalantne a s prevahou, bez zbytočného ostychu. Vie, čo chce povedať, pozná citlivosť apelu, zvládne frašku i tragédiu. Rozhodcom a posudzovateľom všetkých ľudských činov je čas. Aj umelec na svojom fronte pracuje smerom k dokonalejšiemu zvuku a vyjadreniu. Koubek má poslednú platňu Bezvětří orientovanú naozaj pre "ušľachtilé uši" - používa bohatšie aranžmány, jeho hlas je chlácholivý, premýšľavý a menej ostrý. Na koncertoch však zvládne uchu známe a zvukovo bohatšie skladby jednoduchšie, ale s výraznejšie "mraziacim" účinkom. Je dôsledný a zároveň na detaily nehľadí - veď koniec-koncov ide o výsledný pocit. A ten je v tomto prípade určený na zastavenie naháňania sa a je aj receptom na iné myslenie. O živote. O čom inom? Veď o tom bol aj tento šťavnatý koncert.