pred mesiacom, 8. októbra, stál Peter rovnako ako jeho dvaja druhovia Miro Rybanský a Juraj Kardhordó na najvyššom bode 8163 m vysokej hory Manaslu. Pre tých dvoch už návratu nebolo. "Keď som vlani zostúpil zo Šiša Pangmy do čínskeho základného tábora, jeden z členov rakúskej výpravy, skúsený horolezec, mi poradil, aby som v budúcnosti skúsil Manaslu, ktorá vyhovuje skialpinistickým cieľom. Táto myšlienka sa mi celkom pozdávala, jednak preto, že pochod pod touto horou patrí k azda najkrajším, aké si len vie človek predstaviť. Druhým dôvodom bola skutočnosť, že na Manaslu dovtedy nestál náš horolezec," začína Peter Šperka svoje rozprávanie o ďalšom úspechu slovenských športovcov, ktorý však tentoraz poznačila hneď dvojnásobná tragédia. "Na jar tohto roka sa nám zorganizovať výpravu ešte nepodarilo, avšak 2. septembra sme v pozmenenej zostave (doplnili ju J. Kardhordó a M. Jakubík) odleteli osvedčenou linkou cez Paríž a Dillí do Káthmandú. Už tam sa začali naše štrapácie s vybavovaním rôznych formalít, kopu peňazí sme zaplatili za taký či onaký podpis alebo radu tamojších úradníkov. Mali sme napríklad so sebou jednu výbornú vec, satelitný telefón, ktorý neskôr zohral dôležitú úlohu pri záchrane života, avšak len za jeho používanie na nepálskom území sme museli zaplatiť 3200 dolárov." V Nepále v tom čase ešte doznieval monzún, avšak akosi neplánovane a veľmi dlho. Bolo zamračené, pršalo a odlet vrtuľníkom do dediny Sama, odkiaľ sa už vystupuje do základného tábora pod Manaslu, sa stále odkladal. Domáci našich horolezcov utešovali, že po takomto monzúne zvykne byť krásna a dlhá jeseň. Ako sa napokon ukázalo, bola krátka, a kto neprišiel pod kopec zavčasu, nemal šancu. "Počasie sa napokon umúdrilo," pokračuje Peter, "a šťastne sme aj s 2500 kg našej batožiny pristáli v Same. Odtiaľ sme už postupovali s nosičmi do základného tábora, ktorý bol vo výške 4670 m. Bol to dlhý a strmý výstup s prevýšením 1200 m. Kráčali sme po úzkom chodníku a po jeho ľavej strane už padal do jazierka v doline ľadovec Manaslu. Bol to krásny pohľad, avšak počasie nám nedoprialo kochať sa ním pridlho. Opäť sa zatiahlo a pršalo." V základnom tábore postavili Slováci stany i kuchyňu, kde dostal hlavné slovo domáci kuchár Pema, a po niekoľkých dňoch postavili prvý výškový tábor (5600 m) na konci malej rázsochy padajúcej zo stien severného Manaslu. "Informácie o tejto hore som čerpal jednak z Messnerovej knihy a rady mi poskytol aj vedúci českej expedície J. Šimůnek. Zapamätal som si najmä jednu: keď začne na Manaslu padať sneh, treba pre lavíny okamžite opustiť všetky výškové tábory." Počasie slovenským horolezcom konečne ukázalo prívetivejšiu tvár, a tak sa rozhodli postaviť aj druhý výškový tábor (6800 m). V prvej trojici boli P. Šperka, J. Kardhordó a M. Rybanský, na ďalší deň vystúpili do dvojky V. Tatarka, M. Kosmák a M. Červienka, ktorí priniesli potraviny a ďalšie vybavenie. Neskôr dorazil aj lekár výpravy A. Hanušin so sirdarom. "Medzitým podnikali naši susedia zo základného tábora - Švajčiari, Japonci, Američania, Španieli - pokusy o vrchol. Najväčšie šťastie mali azda Švajčiari, ktorí vystúpili na Manaslu koncom septembra, ako vôbec prví v tomto roku, za perfektného počasia. Nasledovali ich ešte Američania a Angličania, avšak potom sa počasie zhoršilo a bolo treba čakať, kým sa vybúri. Takmer všetky skupiny vyčkávali v základnom tábore, len my sme vystúpili do jednotky na aklimatizáciu. Napokon sme tam pre počasie zostali štyri noci a načúvali rachotu lavín." Šerpovia, ktorí sprevádzali japonskú výpravu, tvrdili, že onedlho nastane vhodné obdobie, veľmi krátke, keď možno zaútočiť na vrchol. Šperka, Kardhordó a Rybanský, ktorí na rozdiel od ostatných členov expedície nemali zdravotné problémy, sa teda rozhodli vyjsť do trojky a odtiaľ podniknúť pokus o vrchol. "Bol to prirodzený výber, i keď na druhej strane Juraj išiel trošku pomalšie. Nečudo, veď v tomto roku stál na obidvoch Gašerbrumoch a zúčastnil sa aj na jarnej expedícii na Kančendžongu, takže sme aj jeho žalúdočné problémy a vracanie pripisovali únave organizmu. V trojke sa to zhoršilo, ale Juraj presviedčal aj nášho lekára, že nejde o nič vážne, a od výstupu sa nenechal odradiť. Siedmeho októbra ráno však fúkal veľmi silný vietor, a tak sme plány odložili na ďalší deň." Trojica oddychovala a čakala na vhodnú chvíľu. Ešte vtedy sa P. Šperka snažil nahovoriť Juraja aspoň na čaj a sušienky, avšak ten dal prednosť diéte a sústreďoval sa na výstup. Na druhý deň ráno sa začali baliť na vrcholový útok. "Už ráno som cítil, že zima je naozaj krutá, i keď hore bolo pekne a jasno. Cítil som, že ma oziabajú nohy v skialpinistických topánkach, ktoré som používal vždy, veď mojím cieľom bolo pôvodne zlyžovať aj túto horu. (Peter napokon pre množstvo čerstvého snehu a lavíny nechal lyže v jednotke.) Spoliehal som sa, že ma slnko zohreje a nepripisoval som tomu veľký význam. Začali sme vystupovať. Cestou sme stretli Japoncov, vracajúcich sa z vrcholu. Všetci mali kyslíkové masky a vyzerali byť v pohode. Ich vedúci mi povedal, že hore fúka silný vietor, avšak medzi poryvmi sú dosť veľké prestávky. Nechali tam vraj fixné lano." Jurajovi sa v tom čase už kráčalo veľmi ťažko, ale neúnavne stúpal ďalej. Neskôr naša trojica narazila na troch zostupujúcich Španielov, ktorí mu tiež radili, aby sa s nimi vrátil. Opäť odmietol, i keď jeho únava už začínala byť zjavná. "Trošku za mnou a Mirom Rybanským zaostal. Prešli sme sedielko, pretraverzovali asi 50 či 60 metrov a priblížili sme sa k fixným lanám. Predo mnou išiel Španiel, s ktorým som aj vyšiel na vrchol. Bol už vo veľmi zlom stave, omrznutý, a situáciu neveľmi vnímal. Hore som ho otočil a spoločne sme schádzali nadol. Mirovi som ešte povedal, aby sa na vrchole dlho nezdržiaval, pretože nárazový vietor neustále silnel a prestávky medzi jeho poryvmi sa skracovali. Pochopil to a po čase som videl, že je už na poslednom fixnom lane, teda najťažší úsek má za sebou." Peter so Španielom schádzali stále nižšie. Sto metrov pod sedielkom narazili na Juraja Kardhordóa, ktorého sa opäť pokúsili odradiť od výstupu, lebo počasie sa prudko zhoršovalo. Juraj však nechcel opäť zažiť situáciu ako tohto roku na jar, keď mu chýbalo 80 výškových metrov k vrcholu Kančendžongy. Rozhodol sa ísť ďalej. "Medzitým som videl, že už aj Miro schádza zo sedielka. Do trojky sme zostúpili už za tmy." Po príchode do stanu si Peter s Mirom uvarili čaj a čakali na Jurajov príchod. Do rána sa nevrátil. Nasledujúca správa zo základného tábora definitívne stopla všetky nádeje: skupinka Japoncov, ktorá ráno vychádzala na vrchol, našla na začiatku fixných lán Jurajov batoh i palicu. "Ťažko povedať, čo sa stalo," krúti hlavou Peter Šperka. "Možno technická chyba, zakopnutie či osudný krok pri fotografovaní, lebo to bolo Jurajovou vášňou. Jedno bolo isté, žiadny horolezec svoj batoh s najzákladnejšími vecami na dlhší čas neopustí. Chlapci z tretieho tábora na nás apelovali, aby sme s Mirom zostúpili do dvojky, lebo vo výške okolo 8000 m sme boli už príliš dlho. Pretraverzovali sme ťažší úsek čistého ľadu a dostali sa až k fixným lanám vedúcim k druhému táboru." Opäť ich zaskočilo zlé počasie, vietor a hmla, v ktorej na seba takmer nevideli a nútili ich schádzať čo najrýchlejšie. "Zišiel som na planinu pred dvojku, kde mali stany Japonci. Už ma čakali, videli, že idem z posledných síl. Pripravili mi teplý džús a ubezpečili ma, že ich druhá skupina, schádzajúca nadol, je v kontakte s Mirom. Upokojený som zišiel do našej dvojky a pripravoval nápoje pre nás obidvoch." Miro Rybanský však už do tábora nezišiel. Japonci ho našli mŕtveho na začiatku fixov, batoh zavesený na lane. "Je len jediné vysvetlenie, prudké a osudné zhoršenie zdravotného stavu," hovorí Peter. "Po celý čas sa však na nič nesťažoval, iba ak - rovnako ako ja - na omrznuté nohy." Bola to šokujúca správa a Peter už sám cítil, že jeho zostup do jednotky nebude jednoduchý. Brodiac sa v po pás hlbokom snehu zostupoval spoločne s Japoncami i Španielmi. Bola to zlá cesta, viacerí mali omrzliny. Posledný úsek z prvého do základného tábora absolvoval Peter Šperka čiastočne na lyžiach. Vedel, že pri problémoch s nohami by už asi po svojich nedošiel. V základnom tábore ho hneď ošetrili. Nohy sčernali, vyzeralo to zle - nedobre. Každý deň snežilo, padali lavíny. Pod jednou z nich zostal druhý tábor Slovákov aj s celým vybavením. "Nasnežilo skoro až po dedinu Sama. Nebolo možné, aby ma nadol zniesol niektorý z nosičov. Rozhodli sme sa zavolať malú záchrannú helikoptéru, ktorou sme leteli s A. Hanušinom a M. Jakubíkom do Káthmandú. Ostatní členovia výpravy sa na ďalší deň zbalili a vyrazili na cestu späť." Horolezecká jeseň na severnej strane Manaslu sa definitívne skončila. Vrchol dosiahlo osem Japoncov s troma šerpami, štyria Španieli a traja Slováci. Z nich dvaja - Juraj Kardhordó a Miro Rybanský - zahynuli.

Nie, rozhodne to nebolo jednoduché. Tak, ako nie je jednoduché pochopiť tých, ktorí v týchto extrémnych podmienkach vyrážajú na vrchol osemtisícovky. Avšak nádeje dešifrovať dôvody ich počínania som sa vzdala už dávno. "Je však nemysliteľné, ak niekto do novín napíše, že `znudení turisti` si vyrazili na osemtisícovku," oprávnene sa rozohňuje Peter. "Ešte som nevidel človeka, znudeného turistu, aby bojoval v tých výškach o vlastný život. Výstup na takú horu si vyžaduje enormné psychické i fyzické vypätie, dôkladnú prípravu. A to aj čo sa týka komerčných výprav, veď žiadneho z horolezcov na vrchol nikto za ručičku nedovedie. Vieš, kto sú znudení turisti? To sú takí, čo lietajú na severný pól a dajú sa tam odfotografovať s pohárom šampanského." Zo štrnástich osemtisícových vrcholov nestáli Slováci na dvoch z nich: Annapurne a Broad Peaku. Ďalšie plány? - pokúšam naostatok okrem iného aj šéftrénera slovenskej skialpinistickej reprezentácie. "Teraz ešte ťažko povedať," hovorí Peter, spomienky sú ešte príliš čerstvé a bolia. Manželka Janka však prezrádza: "Keď mi volal už po tom všetkom z Káthmandú domov, odzneli takéto slová: O niečom podobnom nechcem už ani počuť najbližšie dva - tri týždne."

FOTO: Základný tábor vo výške 4670 metrov. V spodnej časti stany Japoncov a Švajčiarov, v pozadí Tibet Himal.

Autor: ALENA DUDEKOVÁ, FOTO - Archív Petra Šperku