lím je úzko spätý český prezident Václav Havel. Pôsobil tu v šesťdesiatych rokoch tuším ako kulisák, dramaturg a, samozrejme, ako autor. Nečudo, že jeho hry sú tu na repertoári aj dnes a že pre špecifickú dramatiku majú tvorcovia mimoriadny cit. Sťažená možnosť sústredenia, ktorú v réžii Andreja Krobota zahrali dnešní protagonisti divadla v Bratislave, sa pred rokmi už Na zábradlí hrala. (Premiéra bola 11. apríla 1968.) Dnes má Havlova "antidramatika" opäť úspech. Dramatik pracuje s kvázi banálnym ľúbostným trojuholníkom, ktorý však dekomponuje. Miešajú sa časy, s matematickou presnosťou sa opakujú situácie a dialógy, akurát sa menia postavy. Man-želka, milenka, sekretárka, ale aj pochybní vedátori si presúvajú rovnaké repliky a z tejto zdanlivej absurdity vzniká prekvapujúco presný obraz reality nejednej rodiny. Toto glosovanie ľudských slabostí, spestrené sociologickým zbytočným pseudovýskumom, sa páčilo aj divákom S-ka. Najmä keď všetko interpretovali výborní herci, citlivo vnímajúci poetiku autora. Strhujúci Jiří Ornest presne zahral Havlove postrehy o mužovi - intelektuálovi. Trochu zbabelom, trochu unesenom samým sebou, trochu neviniatku, trochu sukničkárovi, ktorého ženy nútia do nových dobrodružstiev a on nevie povedať nie, takže bozk na krk si vybojuje aj upätá vedecká pracovníčka (Eva Holubová). Voľká si v pozícii "mŕtveho chrobáka", diktuje hlbokomyseľné filozofické úvahy sekretárke a skúša na ňu banálne mužské finty, manželke (Jorga Kotrbová) sľubuje rozchod s milenkou a milenke (Dana Morávková) rozchod s manželkou a najradšej by bol, keby si to vyriešili ony samy a on by mal svätý pokoj a mohol sa venovať svojim úvahám a slabôstkam. O Havlovej dramatike sa veľa a vážne teoretizuje. Svedčí o tom aj rozsiahla stať publikovaná v bulletine, kde je podrobný rozbor idey textu. Vznikol v čase prvej premiéry, teda pred takmer tridsiatimi rokmi. No dnes má dramatika pána prezidenta predsa len trochu pikantnejšiu príchuť. Pretože keď platí, že každý umelec tvorí najmä o sebe, po všetkých tých Listoch Olge, Indiánskych behoch Terezy Boučkovej, Kohoutových, Landovského a ďalších pamätiach či rôznych rozhovoroch v tlači, kde autor v posledných rokoch si sám dobrovoľne vpustil ľudí do súkromia, či to zaňho urobili druhí, predsa len už ľud pozná podrobnejšie slabosti svojho kráľa. A tak Havlovo hranie sa so slovami, situáciami a s mechanizmami, ponúka ďalšiu hru navyše. Divák môže hádať, ktorá životná skúsenosť je postreh všeobecný a ktorou si Václav Havel sťažoval sústredenie subjektívne.